Zbierka na Maticu slovenskú zo 60. rokov 19. storočia dopadla zle, pretože po zákaze Matice sa jej finančných prostriedkov zmocnili uhorské úrady. Národná zbierka na vojnový slovenský štát z roku 1939 skončila čiastočne vo Švajčiarsku, čiastočne v Moskve, a keď sa po vojne vrátila do obnoveného Československa, rozplynula sa v celoštátnych fondoch.
Zbierka na dopravný systém Alweg, ktorá búrila vášne medzi Prahou a Bratislavou na konci 60. rokov minulého storočia, sa čiastočne vrátila darcom, čiastočne poslúžila na výstavbu základnej školy v Nemeckej.
Skrátka a dobre, zbierka, ktorá sa začne patetickými prejavmi a skončí trápnym tichom, je akosi v línii s našimi tradíciami. V prípade zbierky z roku 1993, ktorej cieľom malo byť vraj posilnenie spolupatričnosti Slovákov doma i vo svete, však nefigurujú žiadne cudzie vlády či mocnosti. O jej zmiznutie sa pekne spolupatrične postaral spolok, ktorý ju zorganizoval.
Nikomu sa nedarí viac diskreditovať vlastenectvo, ako keď dotyční kšeftujú s národnými tradíciami, kultúrou a cítením.
Vtedajší predseda Matice Jozef Markuš zbierku vyhlásil, vyzbieral a väčšinu vyzbieraných peňazí investoval do Podielového družstva Slovenské investície. Toto družstvo po troch rokoch skončilo navlas tak ako mnoho iných vytunelovaných firiem z tých čias: skrachovalo a jeho peniaze už nikdy nikto nevidel. Pravda, okrem cnostných matičných podielnikov, ktorí sa však tvárili ako svätí za dedinou: investovali, nevyšlo to, no a čo?
Po rokoch vychádza najavo, že lepší osud pravdepodobne nečakal ani na množstvo darovaných predmetov z drahých kovov. Hádky medzi Maticou a Nadáciou Matice, ktorá má v správe trezor s vyzbieranými cennosťami, o to, kto kedy trezor otváral a prečo, sú trápne a nezaujímavé. Rovnako, ako by mali byť pre verejnosť nezaujímavé všetky audity a inventúry, ktoré si matičiari robia vo vlastnej réžii. Sú totiž dôveryhodné asi tak, ako je dnes dôveryhodná Matica slovenská. Menej než málo.
Ak bude chcieť ktorýkoľvek matičiarsky činovník opäť raz niekedy v budúcnosti nariekať nad slabým národným povedomím a vlastenectvom nastupujúcich generácií a bude sa pritom snažiť ukazovať prstom tu na médiá, tu na politikov, tu na súčasnú kultúru a umenie, bude treba chytiť ho za ten prst a otočiť mu ho tak, aby ukazoval priamo na neho samého.
Nič nepodporuje cynizmus viac, ako prospechári kryjúci sa za patetické reči o svornosti a jednote. A nikomu sa nedarí viac diskreditovať vlastenectvo, ako keď dotyční kšeftujú s národnými tradíciami, kultúrou a cítením. Možno to nie je trestný čin, v každom prípade si to však nejaký trest zasluhuje.