Osobitné zhromaždenie OSN pre drogovú problematiku ešte v apríli 2016 s uspokojením konštatovalo, že koncept „vojny proti drogám“ bol v globálnej diskusii postupne nahradený prístupom zameraným na verejné zdravie a ľudské práva. O globálnej diskusii však na Slovensku zjavne mnohí ešte nepočuli. A počuť ani nechcú.
Takzvaná vojna proti drogám, čo je krycí názov pre represiu, represiu a ešte raz represiu, je hlboko konzervatívny projekt, ktorý nikde a nikdy nepriniesol želané výsledky. Nulová tolerancia, odvolávajúca sa na miestne tradície (opíjať sa do nemoty môže u nás demokraticky každý), je však len jednou jeho stránkou. Druhou stránkou je vnútorná túžba po vláde silnej ruky: závislí ľudia, alebo deti, ktorí sa ohrozujú závislosťou, nemajú problém, ktorý by bol hoden našej pozornosti, ale oni sami predstavujú problém, ktorý je treba odstrániť. Čudujeme sa, že práve strany ako SNS sa k zásadám „vojny proti drogám“ hrdo hlásia?
Darmo budú jedni odborníci dokladať medicínske údaje, darmo budú iní dokazovať neúčinnosť stopercentnej represie štatistikami. Jednoduchšie je predsa zbierať gymnazistov, vysokoškolákov a pouličných nešťastníkov a tváriť sa, že ich kriminalizovaním chránime spoločnosť, ako nasadzovať čas, peniaze a energiu na boj proti veľkým rybám či na prevenciu.
Takzvaná vojna proti drogám, čo je krycí názov pre represiu, represiu a ešte raz represiu, je hlboko konzervatívny projekt, ktorý nikde a nikdy nepriniesol želané výsledky.
V mene takéhoto pohľadu je potom dovolené vymýšľať si podobne, ako keď si náboženskí horlivci vymýšľajú nezmysly o medzinárodnom dohovore proti domácemu násiliu. Návrh ministerky spravodlivosti Lucie Žitňanskej ani náhodou užívanie omamných látok nepovoľuje, nieto ešte, aby ho propagoval. Jediné, o čo tu ide, je namiesto nezmyselného kriminalizovania deciek, čo sa na večierku podelia o marihuanovú cigaretu, zamerať sa na prevenciu. A namiesto mrhania časom a peniazmi na opakované zatváranie užívateľov derivátov ópia či amfetamínov uvoľniť miesto pre ich odborné sledovanie a liečbu.
To sú, vzhľadom na celosvetovú drogovú situáciu, samy osebe úlohy vyžadujúce si nadľudské sily, výdrž a trpezlivosť. Sú však v súlade s poznaním, že drogy sú v prvom rade sociálny, zdravotný a kultúrny fenomén. Zločinci sú tí, čo z nich nehorázne profitujú, nie tí, čo sú nimi ohrození. A svoje deti neochránime hrozbou ich kriminalizovania.
Podľa údajov Európskeho monitorovacieho centra pre drogy a drogovú závislosť z roku 2016 napríklad priznalo 9,3 percenta Slovákov vo veku 15–34 rokov, že v predchádzajúcom roku užilo kanabis (marihuanu). Podľa ich vlastnej logiky by mali poslanci SNS, ktorí sú takí veľmi pobúrení Žitňanskej návrhom, skôr interpelovať ministra vnútra: Ako mohla naša neschopná polícia dopustiť, že takmer desať percent mladých ľudí u nás nemá ešte záznam v registri? To, že u nás opäť raz zvíťazí neochota riešiť problém namiesto riešenia svojej osobnej dojmológie a predsudkov, by bolo smutné tak či tak. Osobitne smutné však je, že u nás sa o tom ani len nediskutuje. Darmo je: Cudzí rozum nechceme, svoju zadubenosť si nedáme.