Po polročnom intermezze, spôsobenom septembrovými parlamentnými voľbami, ktoré sa pre vládne strany neskončili priaznivo, sa obnoví tzv. veľká koalícia, opäť založená na veľkých kompromisoch.
Okrem dosiaľ trojnásobnej kancelárky Angely Merkelovej má z výsledkov referenda v SPD radosť najmä francúzsky prezident Emmanuel Macron, ktorému pol roka chýbal nevyhnutný pendant v Berlíne na to, aby mohol začať uskutočňovať svoje ambiciózne reformné plány na integráciu eurozóny. Správu s uspokojením prijali aj ostatné členské štáty EÚ vrátane Slovenska, ktoré oprávnene očakávajú od novej spolkovej vlády na čele s Merkelovou významný prvok stability na nepokojnom starom kontinente.
Mnohí nemeckí sociálni demokrati, aj tí, čo napokon z praktických dôvodov hlasovali za koaličnú dohodu, však nadšením neprekypujú. Pravda je, a platí to prakticky pre celú Európu, že všade tam, kde sa demokratická ľavica spojila vo vláde s centristami, zaznamenala v nasledujúcich voľbách citeľné straty. Hoci takl rozhodla v mene ideálov obrany záujmov vlasti a stability pred ohrozením z nástupu eurofóbnych strán a extrémnej pravice.
Otázka znie aj tak, a to platí nielen pre SPD, či za tým treba vidieť objektívne politické zákonitosti, alebo je na vine dlhoročná absencia výrazných osobností, ktoré by dokázali v širšej koalícii presadiť program príťažlivý pre svojich tradičných voličov i mladú generáciu.