A hoci si už obyvatelia Severnej Kórey zvykli na absolútny minimalizmus, a žiadne očakávania týkajúce sa zlepšenia kvality života nemajú, uťahovať si opasky donekonečna tiež nemožno. Aby bolo jasné, o bežných ľudí ide až v druhom rade.
Z potravinovej pomoci mala vždy profit predovšetkým vládna a vojenská verchuška, lebo režim vie, že jeho moc sa opiera a práve o ňu. Musí preto zabezpečiť, aby mu zostala lojálna. V tomto smere sa teda sankcie ukazujú ako účinná zbraň na severokórejskú diktatúru.
A keďže z pretekov o to, kto má väčšie nukleárne tlačidlo, sa ľudia nenajedia, na rad musela prísť diplomacia. Ak sa v máji naozaj uskutoční stretnutie medzi Donaldom Trumpom a Kim Čong-unom, bude to nepochybne obrovské diplomatické „teátro“, no netreba zabúdať, že to nie je to prvýkrát, čo bol severekórejský režim ochotný vymeniť prísľub mieru za „žvanec“.
Nedajme sa však pomýliť, žiadna definitívna dohoda o „denuklearizácii“ kórejského polostrova nehrozí. Aj keby sa Kim Čong-un zaviazal, že KĽDR sa zdrží akýchkoľvek ďalších jadrových a raketových testov, nemožno očakávať, že by sa ich vzdal úplne. Pomáhajú mu udržať režim pri živote smerom navonok.
Nechce však, aby pri nadchádzajúcich oslavách 70. výročia vzniku Kórejskej ľudovodemokratickej republiky škvŕkalo súdruhom v žalúdku.