Na konci 80. rokov počas perestrojky už v okolitých krajinách bolo cítiť závan zmien, no režim v Československu sa javil ako pevný žulový monolit. Normalizácia bola vekom nehybnosti a bolo nepredstaviteľné, aby niekto otvorene vyjadril svojej nesúhlas. Keď kritika, tak iba „konštruktívna“. Aj preto protest ľudí, ktorí 25. marca 1988 so sviečkami v rukách vyšli v Bratislave do ulíc, pôsobil ako malý zázrak.
Tých ľudí dožadujúcich sa náboženskej slobody a dodržiavania ľudských práv nebolo veľa. Na takýto prejav odporu však v tých časoch bolo treba odvahu. Veľa odvahy.
Napriek tomu, že režim hneď nepadol, táto tichá demonštrácia zažala plamienok nádeje, že zmena je možná. Preto sviečkovú manifestáciu oprávnene považujeme za zlomový moment v novodobej histórii Slovenska.
Slovenská spoločnosť je síce dlhodobo výrazne polarizovaná, no v našich dejinách je niekoľko historických momentov, ktoré ľudia vnímajú pozitívne. Jednoznačne im dominuje SNP, ktoré hrá v našich dejinách kľúčovú úlohu, pretože Slováci sa vtedy postavili na odpor so zbraňou v ruke. Popri Povstaní vnímajú ľudia pozitívne ešte November a podľa aktuálneho prieskumu sa k týmto dvom revolučných udalostiam priblížila ešte sviečková manifestácia (tú kladne vníma 47 % občanov a ďalších 28 % má k nej ambivalentný postoj).
Keď ľudia dokážu oceniť odvahu, znamená to, že sa sami neboja a môžu veci meniť. To je pozitívna správa o dnešnom Slovensku.