To je už len vzhľadom na veľkosť inštitúcie celkom pochopiteľné. Nedokonalá štruktúra je však vždy lepšia ako žiadna štruktúra.
Administratíva Donalda Trumpa podkopáva štruktúru svetového obchodu, ktorá sa budovala minimálne odvtedy, ako v druhej svetovej vojne vyšla najavo priama súvislosť medzi obchodnými a horúcimi konfliktmi. Washington by mohol dosiahnuť oveľa viac, keby v rámci WTO využil spoločnú silu so svojimi spojencami. Rozličné problémy s Čínou, najmä v oblasti transferu technológií, majú všetci, vrátane Európskej únie.
Trump a jeho ľudia však k svetovému obchodu pristupujú ako k hre s nulovým súčtom, v ktorej musí vždy niekto zvíťaziť a niekto prehrať. Navyše, americký prezident nedokáže vykročiť z pologangsterských schém správania, aké možno poskytuje výhody na prepchatom trhu s nehnuteľnosťami v New Yorku, na globálnom pódiu však robí iba škody.
Najprv bombasticky oznámil zavedenie ciel na dovoz ocele a hliníka celoplošne a bez výnimiek. Neskôr zúžil výber predovšetkým na ázijské ekonomiky. Teraz, po uzatvorení dohody s Južnou Kóreou, začína spod hromady rétoriky vytŕčať skutočný úmysel.
Washington sa vyhráža škodlivými opatreniami v očakávaní, že ohrození obchodní partneri začnú vyjednávať a on na tom zarobí.
Washington sa vyhráža škodlivými opatreniami v očakávaní, že ohrození obchodní partneri začnú vyjednávať a on na tom zarobí. V prípade Soulu, ktorý je od Spojených štátov závislý už len vzhľadom na vývoj na severe Kórejského polostrova, môže tento druh vydierania uspieť. Hoci ekonómovia pripomínajú, že výhody, ktoré prezidentovi vyjednávači v Južnej Kórei dosiahli, sú ekonomicky zanedbateľné, pre Trumpovu administratívu je to dôvod ohlasovať ďalšie z radu „veľkých víťazstiev“.
Čosi iného je Čína. Nielen preto, lebo Peking prezidenta USA na svojej strane nepotrebuje. Najmä preto, lebo už základná premisa, z ktorej Trump vychádza, je mylná. Na jedného človeka zamestnaného pri výrobe ocele pripadá v Spojených štátoch asi štyridsať ľudí zamestnaných v sektoroch, ktoré oceľ ďalej spracúvajú a využívajú. Idea uprednostniť tých prvých oproti tým druhým by možno dávala zmysel v 19. storočí, nie však dnes.
Čína pritom nepatrí ani do prvej desiatky krajín vyvážajúcich oceľ do USA. Jediné, čo sa dá takýmto tlakom dosiahnuť, budú recipročné tarify, ktoré Peking uvalí na dovozy zo Spojených štátov. Niet dôvodu sa domnievať, že Číňania budú pri výbere položiek rovnako neefektívni ako Trumpova administratíva.
Americký prezident vyhlásil svoje obchodné záujmy za otázku národnej bezpečnosti, čo mu umožňuje obísť pravidlá WTO. Pointa však spočíva v tom, že podobný krok mali v minulosti chuť urobiť viacerí členovia organizácie. Ak to nerobili, bolo to okrem iného práve preto, lebo to nerobili USA. Trump prelomil tabu, čo môže byť v konečnom dôsledku ešte škodlivejšie, ako obchodná vojna Spojených štátov a Číny, na ktorú sa Trump teší a ktorej sa Peking nebojí.<pe>