Pre Recepa Erdogana je samotná existencia kurdských enkláv v blízkosti tureckej hranice večnou zámienkou na odvádzanie pozornosti od domáceho vývoja. Autokrat nebol schopný zabrániť fanatikom z ISIS obchodovať s kradnutou ropou a vysielať svojich bojovníkov ďalej na sever práve cez tureckú hranicu. Jeho režimu nestálo zato ani kontrolovať, či sa teroristi nezamiešajú medzi milióny legitímnych utečencov pred hrôzami vojny.
Napokon, oveľa viac neurobil turecký prezident ani pre samotných utečencov. Najprv ich púšťal cez smrtiace vody Egejského mora, a keď potom utečenecká vlna vyvolala krízu v Európskej únii, použil ich ako nástroj vydierania, aby si od Bruselu vymohol miliardovú podporu výmenou za posilnenie policajnej ochrany vodnej hranice.
Neustále mal pritom po ruke univerzálny hromozvod v podobe Kurdov. Zatiaľ čo kurdské milície bránili sever Sýrie pred vpádom ISIS, Erdogan sa venoval ich obviňovaniu zo spojenia so zakázanou Stranou kurdských pracujúcich (PKK), ktorej on sám predtým vypovedal prímerie. Na Kurdov sa v Turecku zviedli aj také teroristické útoky, ktoré mohli byť celkom dobre dielom ISIS. A vo chvíli, keď vrcholila ruská ofenzíva na juhu a v strede Sýrie, Erdogan zaútočil.
Erdogan, ktorý neprestáva tvrdiť, že jeho cieľom je priviesť Turecko do EÚ, akurát privedie ďalšiu nestabilitu rovno pred jej prah.
Dnes je Afrín v tureckých rukách, k miliónom utečencov sa pridali ďalšie státisíce a Erdogan vyhlasuje, že v úsilí ovládnuť kurdské územia ho nezastaví ani sýrsko-iracká hranica. Na návrh francúzskeho prezidenta Emmanuela Macrona, ktorý sa ponúkol ako sprostredkovateľ medzi Tureckom a silami YPG (kurdská ľudová domobrana v Sýrii), Ankara posmešne odpovedá, že kto chce, môže si sadnúť s teroristami za jeden stôl, Turecko to však nikdy nerobilo ani neurobí.
Kto ho zastaví? Sotva to budú Rusi, ktorí sa nechcú dostať do priameho konfliktu s členskou krajinou NATO a ktorí Erdoganovým tankom doslova uhli z cesty. Ak to nebude Moskva, potom pravdepodobnosť, že by sa Turkom postavilo NATO, je ešte nižšia, keďže by hrozil bezprecedentný konflikt medzi členskými štátmi aliancie.
Ak sa mu však nikto do cesty nepostaví (zatiaľ nie je známe, čo chce Macron podniknúť po fiasku diplomatickej misie), najdôležitejšou sa stane iná otázka: ako si vlastne Erdogan predstavuje koncovú hru? Inými slovami, čo presne chce svojou inváziou do Sýrie a hrozbou invázie do Iraku dosiahnuť? Zatiaľ dosiahol len toľko, že utrpenie Sýrčanov pokračuje, a ak dosiaľ naozaj neexistovali kontakty medzi YPG a tureckou PKK – ako to zhodne tvrdia obidve organizácie – čoskoro sa možno nadviažu. A Erdogan, ktorý neprestáva tvrdiť, že jeho cieľom je priviesť Turecko do Európskej únie, akurát privedie ďalšiu nestabilitu rovno pred jej prah.