Podobne ako keď niekto začne všetkých, ktorí s ním nesúhlasia, označovať za „fašistov“, a potom sa stiera hranica medzi tým, ak má niekto iba odlišný názor a tým, ak niekto skutočne fašistom je, tak aj v tomto prípade je výsledkom celého ťaženia zahmlievanie.
Silné slová majú za cieľ u ostatných vyvolať pocit, že v RTVS sa po nástupe nového vedenia deje niečo nekalé. V prípade inštitúcie, ktorej dôveryhodnosť v minulosti klesla na bod mrazu, a späť ju získavala len veľmi pomaly, nie je ťažké spochybniť ju v očiach verejnosti. A nespokojenci veľmi dobre vedia, že čím viac kričia, tým viac je ich počuť. Lenže ani krik nemôže prehlušiť fakt, že prepustenie štyroch redaktorov nie je žiadna čistka, ale iba búrka v pohári vody.
Samozrejme, na dôveryhodnosti telerozhlasu určite nepridávajú ľudia ako Jaroslav Rezník a spol. Ak by na ich stoličkách sedeli profíci s nespochybniteľnými novinárskymi kvalitami a nie človek s väzbami na politikov a bývalí hovorcovia, len ťažko by si proti nim v podstate ešte novinárski elévi takto dovoľovali. Vzbúrenci však rovnako dobre vedia, že keď niekomu nasadíte psiu hlavu, tak už len ťažko sa jej zbaví.
Hystéria, ktorá nemá nič spoločné s bojom o verejnoprávnosť, tak graduje. Ako to už chodí, na začiatku môže byť obyčajná nedôvera či nevraživosť, no keď sa nakopené problémy neriešia, tak výsledok nie je dobrý pre nikoho.