Vyslovil ho nejaký Alexander Gribojedov, vo voľnom preklade Hubojedák, sympatický typ s obéznym telom a nepokojnou krvou, autor divadelnej hry Útrapy z rozumu, navyše diplomat. V lete 1828 vycestoval z Peterburgu ako cársky vyslanec do Perzie (dnes Irán), do diplomatického vyhnanstva, pretože doma odmietal posluhovať.
Podobnosť s iným Alexandrom, Dubčekom, odídeným o pol druha storočia neskôr z Prahy do Ankary, udiera do očí – ten druhý to mal však bližšie, aj lietadlom pohodlnejšie. Oboch však poslali do sveta s rovnakým úmyslom: nech sa radšej nevrátia.
Hubojedák putoval do Teheránu pol roka, cez Kaukaz na muloch, v sprievode nosičov, tajomníkov, tlmočníkov, lekára a kozáckej ochranky. Cestou sa stihol v Tiflise (dnes Tbilisi) oženiť. Krásna gruzínska mladucha Nina netušila, že čoskoro bude vdovou. Mesiac po príchode do Teheránu sfanatizovaný dav, nahuckaný náboženskými radikálmi, vtrhol na ruskú ambasádu a ubil k smrti vyslanca Hubojedáka a 37 jeho spolupracovníkov. Vyplienenie ambasády bolo protestom ulice proti novej mierovej zmluve. Hubojedák sa stal kolaterálnou obeťou bilaterálneho napätia, povedali by sme dnešným jazykom. Aj také sa prihodí diplomatom: sú v cudzine prví na rane a slúžia bez zbrane. Američania to zažijú v tom istom Teheráne o 150 rokov neskôr.
Aby urovnal nepríjemný incident, šachinšach posiela do Peterburgu vlastného vnuka. Ten predkladá cárovi Nikolajovi I. ospravedlňujúcu listinu, obrovský 90-karátový diamant, dvadsať vzácnych rukopisov, dva kašmírové koberce, perlový náhrdelník pre cárovnú, šabľu pre následníka trónu a šperky pre princezné. Hubojedákova krv je vykúpená. „Nech naveky upadne do zabudnutia nešťastná teheránska udalosť,“ urobil záver cár. A náš záver? Nech každý, diplomat či nediplomat, poctivo slúži, ale neposluhuje, na svojom určenom mieste. A sem-tam si všetci pripomeňme Hubojedákove verše, napríklad tento: „Kdeže sú našej vlasti otcovia, ktorí nás ako vzory oslovia?“