Jeruzalem je tak uznaný ako hlavné mesto židovského štátu. Bodka. Napriek tomu, že to politický štatút mesta vylučuje, že sa to prieči platným medzinárodným dohodám. A ak v politickom riešení situácií na Blízkom východe ešte ostalo niečo ako zvyšky zdravého rozumu, tak sa tomu prieči najmä im.
Masová demonštrácia v Gaze bola očakávaná: Tým ľuďom narodeniny izraelského štátu nemôžu pripomenúť nič iné, ako nútené vysídlenie 700-tisíc ich predkov z Palestíny. Tá nikdy nemala homogénny etnický, jazykový ani náboženský charakter, a vystriedal ju národný štát, ktorý desaťročia nemieni akceptovať ani ich právo na návrat, ani to, že tam boli a sú doma. Slová Daniela B. Shapira, bývalého veľvyslanca USA v Izraeli, že „ak Palestínčania chcú vlastný štát, musia uznať Jeruzalem ako hlavné mesto židovského štátu“, sú niekoľkonásobným ponížením nádeje, že to moderný Izrael vôbec niekedy pripustí.
Izraelská armáda zavraždila v pondelok okolo 60 ľudí, ktorí si v čase oficiálnej ceremónie – spečatenia ich poníženia – na hranici pásma Gazy pripomenuli Nakbu. Medzinárodná komunita neuveriteľnú mieru násilia odsúdila. Oficiálna odpoveď Izraela znela ako obvykle: Je nám to ľúto. Môže za to Hamas. Izrael má právo sa brániť.
Pred kým a pred čím sa chce Izrael najväčšmi brániť? Sú to skutočne teroristi, za ktorých sú už dnes často označované aj malé deti, brániace sa vyháňaniu z domovov? Alebo je to jeho vlastná anachronická politika sily, ktorá odmieta vidieť realitu a riadiť sa zdravým rozumom – keď už nie v záujme iných, aspoň vo svojom vlastnom?