Aspoň tak to tvrdia naši politici. Myslia tým najmä to, že oni sami nepôjdu proti prúdu, pretože by riskovali zopár hlasov. A tak ďalej pomáhajú konzervovať stav, na ktorý sa potom odvolávajú ako na dôvod svojej nečinnosti. Rečnia o potrebe diskusie, ale sami nijakú nevyvolajú, pretože spoločnosť je „nepripravená“. A ktože ju má „pripraviť“, ak nie verejne činní ľudia? Dedo Mráz?
Neprekvapí potom, keď medzi tými LGBT ľuďmi, ktorí sa vôbec priznávajú k nejakým politickým preferenciám, víťazí SaS: tá aspoň reční. Preferencia je to pritom rovnako absurdná ako celá situácia: SaS totiž o LGBT iba reční a reční zásadne vtedy, keď o nič nejde. Keď však ide o moc, reči sa odkladajú na neurčito, o činoch nehovoriac.
O čo sú úprimnejší otvorení konzervatívci, na rozdiel od „liberálov“, ktorých predseda prejavuje takú mizernú úroveň tolerancie k inakosti kultúrnej, náboženskej, etnickej či ekonomickej, že si netreba robiť ilúzie o jeho skutočnej tolerancii v ktorejkoľvek inej oblasti!
LGBT ľudia sú medzi dvoma kameňmi. Na jednej strane anachronická cirkevná verchuška, náboženskí hysterici a úprimní konzervatívci, na druhej strane chladnokrvní politickí marketéri a zbabelí tzv. ľavičiari. Všetci sa upínajú na zákony, pritom to, čo u nás chýba, je i obyčajná otvorenosť a tolerancia vo verejnom živote. Tú by mal zvládnuť každý: minister, poslanec i biskup. Ak sa budú ďalej vyhovárať, že na prijatie zákonov nie je vhodná klíma, treba sa ich pýtať, akú klímu okolo seba šíria oni sami. Okrem pokrytectva a vypočítavosti.