Problém je už len v samotnom pomenovaní. Kým my hovoríme o „odsune“, Nemci používajú výraz „vyhnanie“ (Vertreibung).
Slovenská národná rada v r. 1991 prijala Vyhlásenie k odsunu slovenských Nemcov, v ktorom odsúdila princíp kolektívnej viny a označila za poľutovaniahodné, že ním boli „postihnutí zväčša nevinní pracovití ľudia, práve tí, čo sa po skončení vojny dobrovoľne rozhodli vrátiť na Slovensko“.
Rovnako v Česko-nemeckej deklarácii, ktorú ČR a SRN podpísali v r. 1997, česká strana ľutuje, že povojnové vyháňanie Nemcov spôsobilo mnoho utrpení a krívd.
Mohli by sme sa preto domnievať, že táto kapitola je definitívne uzavretá. Neustále sa však presviedčame, že opak je pravdou.
Obrovské pobúrenie (najmä v Česku), ktoré naposledy vyvolal výrok kancelárky Merkelovej, že „pre vyhnanie neexistovalo ani morálne, ani politické ospravedlnenie“, je však ukážkou toho, ako to dopadne, keď niekto vytrhne z kontextu jednu vetu.
Nie že by sa s výrokom kancelárky nedalo polemizovať. Napríklad je len ťažko predstaviteľné, aby po vojne zostali v ČSR žiť nacistickí kolaboranti, ktorí sa predtým hlasno dožadovali „Heim ins Reich“ (Domov do Ríše). S ich odsunom vo svojich plánoch rátal Beneš od samého začiatku. To, že sa napokon uplatnil princíp kolektívnej viny a spolu s nacistami museli z Československa odísť aj státisíce nemeckých demokratov, je druhá vec.
Keď si však človek prečíta predchádzajúcu vetu, v ktorej Merkelová jasne povedala: „Vyhnanie a útek Nemcov boli predovšetkým bezprostredným následkom Nemcami začatej druhej svetovej vojny a nevýslovných zločinov nacionálno-socialistickej diktatúry,“ tak sa jej 15-minútový prejav venovaný utečencom a vyháňaniu bude javiť predsa len inak.
Neboli by to však českí komunisti, Zeman, Babiš a im podobní populisti, aby sa z tejto citlivej témy nepokúsili vytĺkať politický kapitál.