Medzinárodný obchod bol vždy hrou, v ktorej sa každý z hráčov usiloval balansovať na hrane medzi otvorenosťou a striktnou ochranou domácej produkcie. Napriek prevládajúcej rétorike ani Západ nikdy nebol v praxi ihriskom neobmedzeného obchodu. Každý štát a každé zoskupenie sa snažia využiť svoje hospodárske špecifiká vo svoj prospech.
Vždy tu bola istá miera administratívnych zásahov do skladby vývozov a dovozov tej-ktorej krajiny či zoskupenia. Vrátane zoskupení, ktoré sa na papieri usilujú o homogénnosť – stačí spomenúť potravinárske vojny vnútri Európskej únie.
Trikom, vďaka ktorému je vlk voľného obchodu sýty, zatiaľ čo colná koza prežíva – i keď možno mečí len skromne – je rovnováha. Európa má o čosi nižšie clá na americké osobné autá ako Spojené štáty na európske a zároveň o čosi vyššie clá na dodávky a nákladiaky a naopak. Žiadna z taríf jednej či druhej strany pritom nie je taká vysoká, aby dovážaný tovar až príliš okato znevýhodňovala oproti domácej produkcii.
Práve túto rovnováhu vyhlásil Trump vo svojej volebnej kampani za zlú a Spojeným štátom nevyhovujúcu. A keďže po svojom nástupe do funkcie pochopil, že obchodní partneri USA ani zďaleka nie sú takí očarení jeho obchodníckymi schopnosťami, ako je nimi očarený on sám, namiesto vyjednávania nových podmienok došlo na päste.
Európska únia, transatlantické spoločenstvo, Svetová obchodná organizácia či skupina G7 nemajú pre Trumpa nijakú vnútornú hodnotu.
Po stiahnutí sa z „nevýhodného“ Parížskeho dohovoru prišlo tiché vyhlásenie vojny partnerom z G7 a napokon došlo na clá. Aby sme nezabudli, jeho vzťah k atlantickej aliancii je rovnako diktovaný kritériami finančnej výhodnosti či nevýhodnosti. Európska únia, transatlantické spoločenstvo, Svetová obchodná organizácia či skupina G7 nemajú pre Trumpa nijakú vnútornú hodnotu. Okrem tej, že mu poskytujú ihrisko, na ktorom môže „víťaziť“ a „robiť Ameriku opäť veľkou“.
Lídri EÚ nemali v prvom kole inú možnosť, len odpovedať protiútokom. Napokon, už prvá vlna ciel na americké tovary dáva tušiť, že to, čo sledujeme, je vojna: nie náhodou väčšina amerických produktov, ktorých exporty vďaka clám zdražejú, poskytuje živobytie Trumpovej voličskej základni. K americkým strojárom a automobilkám, závislým od kanadskej a európskej ocele a hliníka, sa tak pridajú pestovatelia sóje, pomarančov či vývozcovia kukurice a bravčového mäsa. Prvých potrestal „víťaziaci“ americký prezident, druhých únia a Kanada.
Čo bude nasledovať? Clá na európske automobily? A čo sa udeje medzi Trumpom a spojencami na júlovom summite NATO? Únia sa nedokázala obranne ani ekonomicky emancipovať v časoch, keď bola jednotná a prosperujúca – ako to dokáže teraz, uprostred vnútorných sporov, je vo hviezdach.