Prvou zmenou má byť určenie maximálnej doby čakania, čo by de facto malo viesť k jej skráteniu a tým k celkovému zlepšeniu zachytenia choroby a perspektívy liečby. Súčasný stav je totiž taký, že pridlhé čakanie na niektoré vyšetrenia môže viesť aj k neskorej diagnostike alebo operácii.
Čas sa stáva jedinou podmienkou života a smrti. A sú aj také prípady, že pacientovi už diagnóza stanovená bola a lekári vedia, ktoré vyšetrenie je nevyhnutné, napriek tomu je človek postavený „do fronty“. Druhou zmenou má byť preto stanovenie časovej dostupnosti príchodu na vyšetrenie – teda aj vzdialenosť príslušnej ambulancie od miesta bydliska pacienta.
Znie to dobre a zdalo by sa, že takéto opatrenie skutočne jednoznačne prispeje ku skvalitneniu efektívnosti zdravotníckeho systému. Vynára sa však zákerná otázka, na ktorú dosiaľ nikto nedal relevantnú odpoveď: Ako to chce ministerstvo dosiahnuť?
Nie je žiadne tajomstvo, že súčasný stav je podmienený predovšetkým nedostatkom lekárov, rušením lekárskych pracovísk a že ľudia, ktorí majú už teraz problém dostať sa včas do potrebnej ambulancie, sa tam nedostanú ľahšie, ak sa dojazdový čas určí, povedzme, na 35 minút. Napríklad len preto, že jediný dopravný prostriedok, ktorý majú k dispozícii, je „pešibus“. A ak sa do určeného stropu niekto nedostane, neostane mu nič iné ako doteraz – buď sa v stanovenom diapazóne nacestuje, alebo si tak či onak bude musieť počkať.