Napriek tomu, že vedci dlhodobo varujú pred drastickými dôsledkami ekologickej nerovnováhy – kam sa dajú v kauzálnom slede zaradiť aj javy ako hladomor, migrácie či ozbrojené konflikty – akosi chod sveta vždy riadili politici, ktorí ekológov neváhali zosmiešňovať sťaby ozbrojených útočníkov na neviditeľnú ruku trhu stojacu nad všetkým, vrátane prírodných zákonov.
Toto leto, zdá sa, klímaskeptická fraška kulminuje vedno s rekordnými teplotami. Áno, už aj klímaskeptici sú ochotní priznať, že sa mýlili. Problém však tkvie v tom, že len málokto je ochotný pripustiť aj to, že do apokalyptickej situácie priviedol planétu pretrvávajúci ekonomický model nekonečného rastu založený na bezhraničnom drancovaní prírodných zdrojov.
Nestačíme sa čudovať: z krajiny mizne voda, vysychajú lesy, hynie úroda; mestá obohnané kolónami áut v krajine, kde ich je už takmer viac ako ľudí, opustený vidiek, mestá ako rozžeravené oceľové panoptiká toho, čo s každým zoťatým stromom považujeme za „rozvoj“. A do toho, povedzme, alarmujúca správa, že nieto opeľujúceho hmyzu. Že vysychajú rieky. Že hynie úroda. Riešenie? Dotujme hmyz! Stavajme priehrady! Dovážajme potraviny! Všetko, len aby sme sa, preboha, nemuseli pozrieť pravde do očí a priznať si, že zákonitosti ekologickej rovnováhy neobabre žiadna ľudská ruka – akokoľvek štedré budú jej dotácie.