V roku 2012, keď EÚ prijala ropné embargo voči Iránu, členovia madžlisu – tamojšieho parlamentu – dokonca schválili zákon, ktorý umožnil Hormuz zablokovať. Bolo to však iba politické gesto, lebo aj v Teheráne sú si veľmi dobre vedomí, že ich krajina cez spomínanú úžinu vyváža prakticky 100¤% produkcie ropy.
Blokádou alebo zamínovaním by spáchali ekonomickú samovraždu. A to si štát závislý od vývozu čierneho zlata nemôže dovoliť. Navyše, stabilitu režimu tento rok ohrozovali demonštrácie vyvolané rastúcou infláciou a vysokou nezamestnanosťou. Ajatolláhovia preto potrebujú situáciu upokojiť a nie konflikt ďalej eskalovať.
V polovici 80. rokov, teda v čase vrcholiaceho iránsko-irackého konfliktu, síce Hormuz na krátky čas Iránci zablokovali, no rýchlo ustúpili.
Teraz sa Teherán vyhráža znova. Možno naozaj úžinu zamínuje, čím by ceny ropy na svetových trhoch vystrelili do astronomických výšok. Dá sa však predpokladať, že americká reakcia na zablokovanie Hormuzu by bola rýchla a dôrazná a celá vec by sa tak skončila v relatívne krátkom čase. Existuje však aj iný, katastrofický scenár. Ak by do vojny zatiahli aj ďalších arabských producentov ropy v Perzskom zálive, je takmer isté, že ozbrojený konflikt by mal na svetovú ekonomiku devastačný dosah.
Scény z roku 1973, keď svet po jomkipurskej vojne postihla prvá ropná kríza a diaľnice zívali prázdnotou, by sa tak pokojne mohli zopakovať.