Cudnosť

, 19.08.2018 21:00

Za dvadsať rokov normalizácie slúžila navádzajúco formulovaná otázka: „Aký je váš postoj k bratskej pomoci štátov Varšavskej zmluvy na čele so Sovietskym zväzom v auguste 1968?“ ako ponižujúci lakmusový test, pomocou ktorého režim „oddeľoval zrno od pliev“.

Takých testov bolo, pravda, viac, v závislosti od toho, o aké postavenie sa dotyčný uchádzal. Tento však býval prvý a najdôležitejší.

Pochopiteľne. Odpoveďou na uvedenú otázku človek dával najavo, či vôbec považuje režim, ktorý by bez okupácie ani nevznikol, za legitímny. Ak nie, režim nemal záujem baviť sa s ním ďalej. Vyjadrenie lojality, počnúc uvedenou otázkou, končiac hoci účasťou na manifestáciách, nemuselo byť vnútorné, muselo však byť verejné. Človek musel byť videný, počutý alebo vlastnoručne podpísaný pod tým, ako svoju lojalitu k režimu vyjadruje.

Nie každý je predurčený byť hrdinom. Existuje však cnosť, ktorú možno vyžadovať od každého, hrdinu či nehrdinu: cudnosť.

Inými slovami, nebolo dôležité veriť, dôležité bolo stať sa, aspoň do tej povinnej minimálnej miery, účastníkom. V novembri 1989, keď sa sovietsky a Sovietmi vynucovaný režim rúcal ako domček z karát, po uliciach Československa nechodilo pätnásť miliónov náhle oslobodených väzňov. Boli to aj mávači sovietskymi vlajočkami, skandovači hesiel pod tribúnami nemohúcej gerontokracie, disciplinovaní voliči kandidátov Národného frontu, účastníci verejných schôdzí KSČ, domoví dôverníci a v drvivej väčšine papierovo oficiálni schvaľovači okupácie svojej vlasti.

Mravná ambivalencia postavenia ľudí, ktorí dobre vedia, o čo ide, z individuálnych dôvodov (rodina, kariéra) však spoločne udržiavajú mašinériu v chode až do jej úplného rozpadu, je čosi, čo treba mať na pamäti. Netreba zvlášť vysvetľovať, prečo má otázka vzťahu k tomu, čo sa stalo roku 1968, zmysel ešte i dnes. Aj keby sme celkom odhliadli od politických reálií, stále tu zostane kontrast medzi nádejami 60. rokov a bezčasím normalizácie.

Je možné diskutovať o tom, nakoľko boli naivné nádeje, že samotní komunisti dokážu z vnútorných pohnútok a vnútorných zdrojov prejsť od stalinizmu k demokracii. Nikdy sa to už, okrem iného práve pre okupáciu, nedozvieme. Na skutočnosti a masovosti nádejí v 60. rokoch a zvlášť v roku 1968 však diskusia nič nezmení. Tak, ako nič nezmení na skutočnosti masového poníženia v dekádach, ktoré prišli potom.

Nie každý je predurčený byť hrdinom. Nie každý sa ocitne v situácii, v ktorej by hrdinstvo mohol exemplárne prejaviť. A napokon, hrdinstvo samotné môže mať rôzne podoby, ako sa mohol presvedčiť nejeden rodič, ktorý dal prednosť svojim deťom pred svojou sebaprojekciou.

Existuje však cnosť, ktorú možno vyžadovať od každého, hrdinu či nehrdinu: cudnosť. Ktovie prečo, no práve tá letí pri hodnoteniach výročí, ako je toto, do smetia obvykle medzi prvými. Otázky sa dajú klásť opakovane a odpovedať na ne inak ako predtým. Staré odpovede to však z dejín nevymaže.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#normalizácia #Okupácia 1968 #hrdinstvo #bratská pomoc
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku