Vyplývalo to z mnohorakých dejinných väzieb na nemecký kultúrny okruh a filozofiu, a pravdaže aj z rodokmeňov – svedčí o tom nejedno slovenské priezvisko a nejedna historická osobnosť. Mnoho prameňov k dejinám a kultúre Slovenska vzniklo v nemčine, po nemecky sa rozhodli študovať mnohí tí, ktorí sa chceli vyhnúť maďarizačným tlakom. Mimochodom, v nemčine vznikla i prvá slovenská opera.
Nemčina je so Slovenskom integrálne zrastená a vo všeobecnom povedomí sa cudzou cielene stala po vojne. Vystriedala ju angličtina, ktorú sa dokonca učíme povinne – napokon, je to esperanto súčasnosti. Treba však otvorene priznať, že esperanto importované a čo je horšie, pre svoj pohodlný univerzalizmus žalostne zjednodušované. Také časté používanie našinskej angličtiny v stredoeurópskom priestore mi ako Slovenke odjakživa pripadalo… no, minimálne čudné a neprirodzené.
Ale potom sú tu i dôvody celkom pragmatické: z kultúrneho povedomia sa nemčina možno vytratila, ale nevytratili sa po nemecky hovoriace krajiny, s ktorými má Slovensko časté hospodárske kontakty a ktoré sú zastúpené i na našom trhu. Hranice s Rakúskom ani nespomínam. Nebolo by dobré začať si k tomuto jazyku pestovať opätovný vzťah i odhliadnuc od neodškriepiteľných výhod jeho poznania na trhu práce?