Ale samotný fakt, že na to získal zatiaľ podporu sociálnych demokratov z deviatich členských štátov únie, možno považovať za diplomatický úspech.
Určite, s výnimkou Cypru a Malty ide napospol o krajiny stredovýchodnej Európy a navyše zrejme treba počítať s protikandidátmi zo silnejších partnerských strán západnej a severnej časti starého kontinentu. Nie je však celkom vylúčené, že by sa podujali na historický čin podobný tomu pred štyrmi rokmi, keď vo voľbách „európskeho prezidenta“, teda predsedu Európskej rady, europoslanci zvolili poľského liberála Donalda Tuska.
Celá vec má však jeden háčik. Vôbec totiž nie je isté, že práve sociálni demokrati dostanú hlavné slovo pri personálnych zmenách v najvyšších orgánoch únie po budúcoročných voľbách do Európskeho parlamentu. Všetko bude závisieť od ich výsledkov a od toho, na akých kompromisoch sa dohodnú hlavné politické bloky, lebo sotva jeden z nich získa dominantné postavenie. Skôr naopak, všeobecne sa počíta s ešte roztrieštenejším politickým spektrom a posilnením pravicových nacionálnych populistov. Nepochybne sympatické je, že sa vôbec na Slovensku našiel skúsený diplomat, ktorý má po rokoch práce vo vysokých funkciách v EÚ zdravú ambíciu postaviť sa na čelo „európskej vlády“.
Už len preto, aby si v Bruseli a v iných metropolách uvedomili, že majú partnerov, ktorí nechcú v spoločnom orchestri hrať iba druhé husle.