Na jednej strane ide pravdaže o kriminálne prípady samotných kňazov, ktorí sa správali k deťom ako k svojim osobným sexuálnym pomôckam. Je to strašné, a nie náhodou sa pri právnych úvahách o podobných prípadoch v toľkých krajinách predlžuje premlčacia lehota, prípadne sa stávajú celkom nepremlčateľnými.
Ľudia mimo rímskokatolíckej cirkvi nemajú prečo riešiť celibát či iné pravidlá cirkevného života. Otázka, či vôbec a prečo kňazský stav priťahuje tých, ktorí si nevedia rady so svojou sexualitou a myslia si, že takto ju zapečatia pred vonkajším svetom, je zaujímavá, ale nie podstatná.
Nás vôbec nemusí zaujímať celibát a život v seminároch, ale cirkev nekonečne zaujíma naša sexualita a naše životy.
Sexuálne násilie je však primárne otázkou moci, nie otázkou sexuality. A v prípade cirkvi je moc, ktorú zneužije kňaz, inštitucionálna. Nejde iba o to, že nejaký otec XY „to s deťmi vie“ a to mu dáva možnosť prípadne realizovať nejaké svoje temné fantázie. Ide o moc, ktorú si na ľuďoch, vrátane detí, osobuje cirkev. Nie je tu zneužitá len nejaká konkrétna situácia kdesi vo farskej záhrade, ale moc cirkvi nad ľuďmi, ktorí veria, že k spaseniu ich môže doviesť práve ona. A v mnohých prípadoch toto zneužitie bolo iba začiatkom.
Odpočet výkonného tajomníka Konferencie biskupov Slovenska Antona Ziolkovského, podľa ktorého od roku 1993 cirkev evidovala na Slovensku sedemnásť takýchto prípadov, čo je strašné, ale našťastie nie až také, ako v niektorých iných krajinách, nič nerieši. Podstatou škandálu nie je počet jednotlivých prípadov (hoci i ten je celkovo hrozivý), no inštitúcia, ktorá zneužíva moc nad ľuďmi najprv vtedy, keď zlyhania svojich ľudí kryje, a potom vtedy, keď si osobuje právo moralizovať na účet všetkých ostatných.
Iste, všetko nemožno posudzovať dnešnými kritériami. Lenže to cirkev si nárokuje funkciu morálneho arbitra naprieč dejinami. Nás vôbec nemusí zaujímať celibát a život v seminároch. Cirkev však nekonečne zaujíma naša sexualita a naše životy. Ak je nesprávne hodnotiť starovekých a stredovekých mizogýnov dnešnými kritériami, čo môže byť správnejšie na tom, keď chce niekto ich kritériá vnucovať dnešnej spoločnosti?
Áno, lekár nemusí byť sám dokonale zdravý na to, aby mohol úspešne liečiť iných. Ale sudca, ktorý chce spravodlivo súdiť iných, musí byť sám bezúhonný. Predstavitelia cirkvi si zvykli hrať morálnu skrývačku: keď sa hovorí o mne (o cirkvi), tvárim sa ako súcitný liečiteľ, keď je reč o iných (o spoločnosti), mením sa na neomylného sudcu. Niektorí, často tí, čo dnešného pápeža potichu považujú za prílišného liberála, sa o tento podfuk pokúšajú ďalej. A to je jadro škandálu, ktorý musí zaujímať celú spoločnosť.