Ťažko povedať, či šéf SNS a predseda Národnej rady Andrej Danko svoju hrozbu odchodu za medveďmi tentoraz myslí vážne, alebo mu to len tak ukvaplo z voľného toku myšlienok. V každom prípade za medveďmi už odchádzal neraz a jeho vládni partneri sa vždy museli tváriť smrteľne vážne, keď nahlas prežúvali príval jeho detinských výčitiek. Inak hrozilo, že koalícia troch málo pravdepodobných spojencov bude minulosťou už po roku svojej existencie.
Dankovo úsilie stať sa spoločným kandidátom SNS a Smeru na hlavu štátu rátalo s logickým zavŕšením jeho raketovej kariéry.
Hlavná téma bola pritom vždy priezračne prostá: či už išlo o osud ministra školstva, ktorý sa nevedel vymotať z aféry, alebo iba o to, či dostane šéf parlamentu príležitosť vystúpiť na Devíne, Danko to niesol vždy osobne a ťažko, pričom svoje osobné frustrácie sa pokúšal vysvetľovať ako zásadný politický problém. Čo ho mohlo tak veľmi rozladiť tentoraz? No prezidentské voľby predsa.
Jeho úsilie stať sa spoločným kandidátom SNS a Smeru na hlavu štátu, ktoré bolo o to zrejmejšie, o čo s väčšou vervou sa ho pokúšal zatĺkať, rátalo s logickým zavŕšením jeho raketovej kariéry. Partnerov malo uspokojiť, že odsunú agilného spojenca ďalej od každodennej politiky, a Smer sa mal tešiť na to, ako sa po jeho odchode z čela strany voliči SNS vrátia k Smeru. Preňho samotného by to bolo potvrdenie, že náhody, ktoré ho dostali tak vysoko, vlastne neboli náhodné.
Dankove proruské tančeky netreba preceňovať, ale ani zľahčovať. Je zjavné, ako sa snaží nájsť si v rámci spektra svoju vlastnú niku, navyše takú, čo bude v súlade s matičiarskou slavianofilskou mytológiou, ktorá ovplyvňuje SNS dnes rovnako ako kedysi. Nie je to však len komédia.
Bez ohľadu na to, že v jeho právomoci nie je výkon zahraničnej politiky štátu, fakt, že jeden z našich najvyšších ústavných činiteľov chodí ostentatívne povzbudzovať ľudí zo sankčných zoznamov a mätie slovenskú verejnosť nekompetentnými a zavádzajúcimi výrokmi na tému vzťahov Európskej únie a Ruska, neujde pozornosti žiadnemu z našich spojencov.
Nevieme, čo presne bránilo Smeru podporiť Dankovu kandidatúru na funkciu prezidenta. Keďže sa však v najsilnejšej vládnej strane dodnes nevzdali myšlienky, že na kandidatúru nahovoria svojho šéfa diplomacie, potom je jasné, že otázka dôveryhodnosti a medzinárodnej orientácie Slovenska pri tom nejakú úlohu zohrať musela. Našťastie.
Mimochodom, na politikov, čo sa radi vyhrážajú odchodom za medveďmi, platí nechať ich zájsť až po posledný krok. Oni sami si najlepšie zrátajú, čo sa stane medzi medveďmi s ich ambíciami. A ak na základe takého výpočtu zatrúbia na ústup, bude dôležité, aby to nebolo preto, lebo ich ostatní prehovárali, ale iba preto, lebo ich zradila ich vlastná túžba byť primadonami za každých okolností.