Podstatný je však trend, a ten je žiaľ negatívny. Kým v roku 1990 prišlo k volebným urnám takmer 64 percent voličov, pred štyrmi rokmi to bolo už iba 48 percent.
Rastúci nezáujem o komunálne voľby má viacero príčin, no jednou z nich môže byť aj samotný spôsob voľby – priama voľba starostov a primátorov v kombinácii s väčšinovým systémom voľby poslancov nie je práve nešťastnejšie riešenie. Vznikajú tak veľmi nesúrodé kombinácie, no keďže obe strany sú odsúdené k spolupráci, výsledkom je mačkopes.
Hoci pozornosť sa sústreďuje predovšetkým na starostov a primátorov, kľúč v rukách majú práve poslanci. A tí ťažia z toho, že pôsobia ako anonymná skupina – keď sa niečo podarí, tak sa k tomu hrdo hlásia, keď nie, hodia to na richtára.
Chýba tu potom to, čo sa v anglosaských krajinách označuje výrazom „accountability“. Zjednodušene povedané, politici musia niesť za svoje činy zodpovednosť, musia pred voličmi skladať účty. Lenže v neprehľadnej spleti komunálnej politiky volič len ťažko dokáže rozlíšiť, čo je richtárovo „maslo na hlave“ a čo majú na rováši rôzne „frakcie“ so svojimi zákulisnými ťahmi.
Výsledkom je frustrácia, resp voľba nezávislých kandidátov, ktorí však často predstavujú mačku vo vreci (no s dobrým marketingom).