Výročie z roku 1918 zostáva iba pamätným dňom nie pre nedostatok úcty k prvej republike, ale pre pretrvávajúci rešpekt k spomenutému nehistorickému sentimentu, ktorý je o to zbytočnejší, o čo viac sme vzdialení od roku 1993, v ktorom československá federácia prestala existovať.
Ani Československo nebolo vždy stopercentne láskavé k jednotlivým obyvateľom, ich skupinám, až po národy a národnosti, ktoré v ňom žili. To je samozrejmá pravda, ktorú tiež nehodno zastierať opačnými mýtmi. To isté Československo však zároveň znamenalo pre Slovákov skutočné historické vyslobodenie, ba národnú záchranu v hodine dvanástej.
Celé 20. storočie sa pre Slovákov práve vďaka Československu nieslo aj v znamení budovania národného života a jeho inštitúcií, ekonomickej a sociálnej premeny a modernizácie spoločnosti.
Je zbytočné špekulovať, akými cestami by sa asi uberali ďalšie osudy Rakúsko-Uhorska nebyť prvej svetovej vojny a radikálneho prekreslenia mapy strednej Európy po nej. Celé dvadsiate storočie sa pre Slovákov práve vďaka Československu nieslo aj v znamení budovania národného života a jeho inštitúcií, ekonomickej a sociálnej premeny a modernizácie spoločnosti.
Krátke obdobie vojnového štátu, ktorý na mytológii oslobodenia sa od Čechov zakladal svoju legitimitu určenú zrakom domácej verejnosti (zatiaľ čo zostával iba hračkou v rukách nemeckých nacistov), nebolo pokračovaním, ale len tragickým prerušením tohto vývoja.
Slováci aj vďaka Československu prestávali byť závislí od toho, aký osvietený bude panovník v centre ríše. Bez ohľadu na konkrétny politický režim v tom-ktorom období, Slováci mali svoj národný osud v rukách viac ako kedykoľvek predtým. A bez ohľadu na nehistorické a nevhodné sentimenty „staršieho brata“, ktoré občas ovplyvňovali spôsob, akým na Slovensko a jeho obyvateľov nazerala česká reprezentácia, Slovensko v rámci Československa napredovalo vo vývoji tak, že keď sa napokon spoločný štát rozdelil, nič podstatné sa tu nemuselo budovať od nuly.
Štvrť storočia od zániku federácie je už naozaj najvyšší čas prestať si pestovať komplexy. Už štvrť storočia si za všetko dobré i zlé môžeme predovšetkým my sami. Nebyť československého storočia, podobná myšlienka by zostala ilúziou. Niet prečo ustupovať pred nešťastníkmi, ktorí radi mávajú národnými šabličkami aj dávno potom, ako to ešte mohlo mať nejaký zmysel.
Namiesto počúvania hlúpych výkrikov o „veľkočeskej iredente“ (čo je nezmysel ako celok i ako každé slovo osve) si radšej pripomeňme, že naša identita sa nemusí donekonečna romanticky budovať na popretí všetkého, čo tu bolo predtým. Československo bolo aj naše.