Inými slovami, Bratislava sa zmenila na obrovský válov, ku ktorému sa z čoraz beznádejnejších regiónov ľudia zväčša nehrnú z pozitívnej motivácie, ale z nevyhnutnosti. Z potreby najesť sa, nájsť uplatnenie, zarobiť peniaze – a spravidla už zostanú.
Vyvoláva to jav, ktorý niekto nazýva „daňou za prosperitu regiónu“ – že hlavné mesto je preľudnené, duševne odľudštené, a – astronomicky predražené. Jednoducho, pre priveľa ľudí nežiteľné a mnohí aj napriek svojej vôli z neho musia utekať, ak im „fantastické“ ukazovatele HDP nemajú napokon privodiť infarkt. Kto trochu pozná Slovensko, z bezútešného obrazu niektorých takmer vyľudnených regiónov, napríklad Gemera, a kolabujúcej „prosperujúcej“ Bratislavy, z ktorej by každý najradšej „zdrhal“, mu behá po chrbte mráz.
Ani utiecť nie je kam. Lebo tam, kde sa ceny za služby a bývanie pohybujú v ľudskejších kategóriách pre človeka zarábajúceho „bratislavský“ plat, niet, ľudovo rečeno, do čoho pichnúť. Analytici hovoria o tom, že čím rýchlejšie bohatne krajina, tým sú rozdiely medzi centrom a perifériami priepastnejšie. Smutné je, že tento úpadok sa považuje za znak prosperity krajiny.
Mnoho sa hovorí o podpore rozvoja regiónov, zväčša sú to však len reči naoko. Dosiaľ nikto v záujme decentralizácie Slovenska a väčšej regionálnej rovnováhy nič systémové nepodnikol. Je to na škodu celkom všetkých – aj tých, ktorí o tom nevedia.