Celé podniky sa predávali za zlomok hodnoty ľuďom blízkym vládnym činiteľom a aj tieto ceny privatizéri často nezaplatili. Niektoré firmy pochybní privatizéri predali ďalej, iné sa tunelovali a niektoré aj celkom vyplienili. To, čo zostalo štátne, bolo predmetom šafárenia. Vytvoril sa nebezpečný precedens narábania so štátnym majetkom, ktorého sa nevieme zbaviť dodnes.
Po Mečiarovi prišiel s eufóriou Dzurinda. Lenže ako sa neskôr ukázalo, šafárilo sa ďalej. Menšie a stredné podniky vystriedali tie najväčšie. A domácich privatizérov vystriedali zahraniční. Pomer medzi hodnotami predaných podnikoch a zinkasovanými sumami však zostal ako za Mečiara. Plody nevydarenej privatizácie zbierame dodnes. Keďže všetko sa predalo, nemáme teraz z čoho financovať školstvo či zdravotníctvo.
Ale späť k roku 1998. Exminister hospodárstva a šéf SPP Ján Ducký pred pádom Mečiarovej vlády podpisoval fiktívne zmenky, ktorými sa zjavne vyťahovali z plynární peniaze. Po nástupe Dzurindovej vlády sa vynárali majitelia zmeniek, ktorí žiadali ich uhradenie. SPP sa až doteraz úspešne bránil, ale aktuálne jeden zo sporov za 30 miliónov eur na Najvyššom súde prehral. Ak sa dá ešte spor zvrátiť, štát musí spraviť všetko pre to, aby daňovníci napokon tento účet platiť nemuseli. Z podvodu predsa nemôže vzísť nárok.