Jednou z výnimiek bol predstaviteľ sociálnej demokracie, zakladateľ ľavicovej tlače a signatár Martinskej deklarácie Emanuel Lehocký. Lenže kto dnes o ňom vie?
Pre maďarských socialistov bol pansláv, pre čechoslovakistov príliš národný a pre komunistov oportunista. Na rodnom dome v Osuskom má síce plechovú tabuľu, v Bratislave tichú uličku a na Ondrejskom cintoríne pekný pomník, ale aj doň sa zahryzol zub času… a právne vákuum.
Príspevková organizácia, ktorá má cintorín v správe, nemôže investovať do súkromného majetku. Čo na tom, že sa oň roky nik nestará? Podľa logiky danej zákonom by vlastne mali všetky náhrobníky časom schátrať. Iste, pri osobnostiach prvej kategórie by si to nik nedovolil, no čo neprávom zabúdaný Lehocký?
Aj tu ide o peniaze. Pohrebníctva však nedisponujú relevantnými prostriedkami, finančnými ani právne rozhodujúcimi, na to, aby problém vyriešili. V tomto konkrétnom prípade treba nájsť sponzora. Napríklad obnovenie čierneho náteru v písmenkách si nemôže vyžadovať horibilnú sumu. Dnes sa však skôr z literatúry ako z obhliadky dozviete, že je na tabuli okrem iného vytesané: „Človek nanajvýš dobrý a bojovník za ideu pokroku neohrozený.“
Druhá vec je odborné posúdenie statiky a následná renovácia. K sociálnej demokracii na Slovensku sa hlási politická strana Smer. Tá by mala nájsť nielen peniaze, ale aj dobrú vôľu na novelizáciu nedomysleného zákona o pohrebníctve.