Jesto tam aj čo-to o dobovom Slovensku, „krajine bez miest“, bratislavských viechach, Tisovci (nie Tisovi!), ministrovi zahraničia Vladimírovi Clementisovi. Tu však chcem povedať iné. Erenburg prežil – a v podstate bez ujmy – niekoľko vĺn stalinských čistiek, hoci mal viaceré predpoklady ich neprežiť. Prečo? Naporúdzi je jednoduchá odpoveď: režim ho nechal nažive, pretože s ním kolaboroval. To však kategoricky povedia len tí, ktorí jeho memoáre nikdy neotvorili – dôverne známa situácia, však.
Útly, lež húževnatý muž, čo zamlada vyzeral ako našuchorený vrabčiak a v zrelom veku nosil obleky také pokrčené, akoby v nich spával, zakúsil na vlastnej koži štyri vojny: prvú svetovú, ruskú občiansku, španielsku občiansku a druhú svetovú. Ako frontový korešpondent mal dosť príležitostí, aby sa naučil pravidlá vyžitia v dennom dotyku so smrťou. Potom sa stal aktívnym pacifistom. Zomrel až v roku 1967 ako tuhý fajčiar na rakovinu – niekto má v živote skrátka šťastie…
V súčasnosti už pacifistov nepočuť, skôr odvážne bojové pokriky z rôznych strán. Rozmýšľam: musí človek naozaj prejsť cez štyri vojny, aby sa vyliečil z bojachtivosti? Mier nikdy nebol samozrejmou súčasťou sveta, a celkom vážne sa treba pýtať, či nás dlhodobá neprítomnosť vojny už neuspáva, či nepotrebujeme budíček. Strapatý Iľja k tomuto napísal: „Vojna vždy prichádza bočným vchodom a trpezlivo vyčkáva v tmavej predizbe“. Jeho memoáre by sa mohli zaradiť medzi povinné čítanie proti historickej zábudlivosti.