V časoch najväčšej slávy až 84 percent Francúzov podporovalo sociálne požiadavky žltých viest a ich apel na skutočnú ochranu životného prostredia tak, aby za to najvyššiu daň neplatili zase iba tí najmenej bohatí. Za žltými vestami videli viac než len daň z benzínu. Skôr zápas o ekonomickú spravodlivosť pre bežných ľudí.
U nás boli jedni nadšení, ako vedia Francúzi protestovať. Druhí ohŕňali nos. Rozbitý výklad, obmedzovanie iných a vlastne prečo protestujú, keď im je dobre?! Žiadne hnutie a veľké protesty sa nezaobídu bez vnútorných rozporov. Ťažko napríklad zabrániť, aby sa neobjavili nejakí, čo si „prišli udrieť“.
Obraz hnutia potom závisí aj od úmyslu redaktora. Sú mu protesty nesympatické? Je mu sympatický, naopak, Macron? Spraví zábery skupiny násilníkov, spomedzi opýtaných vyberie náhodného podnapitého účastníka, ktorý do kamery odbľaboce, ako si želá krvavú revolúciu a Macronovu hlavu, namiesto vedľa stojacej zdravotnej sestry, ktorá hovorila o tom, že má problém vyžiť zo svojho malého platu. Rámcovanie príbehu.
Ale sporadické násilie v skutočnosti nie je ten problém. Je to o emócii. Niekde vnútri, hlbšie, mnohým politickým komentátorom tieto protesty, ich protagonisti a požiadavky jednoducho nevoňajú. Ba priam nimi pohŕdajú. A toto pohŕdanie ľuďmi, ktorí sú v inej ekonomickej situácii – a možno ani nie sú, ale tí, čo sa považujú za elitu, si to nechcú o sebe priznať – zastiera mnohým pochopenie sveta a politického myslenia ostatných.
Áno, sú ľudia, ktorí si vo Francúzsku alebo inde nežijú ako Macron v zlatom paláci. Nepochádzajú z bohatej rodiny, vďaka ktorej sú úspešní, bohatí a nikdy nemali problémy. Nie sú Zuckerberg, nestal sa ani zázrak a bohatstvo na nich nepretieklo v zmysle nonsensu, že keď bohatí budú bohatnúť, zbohatnú všetci.
Z desiatok komentárov k žltým vestám od odborníkov cítiť jediné: bridí sa im chudoba. Bridia sa im slabo platení pracujúci aj témy, o ktorých je neslušné sa rozprávať. Pochodovať sa môže iba za vznešené ideály, ale nie s cieľom „ničiť ekonomiku“ požiadavkami za vyššie platy, ukazovať sa na verejnosti ako ekonomicky nezdatný. A ešte mať dajaké neokrôchané požiadavky, ktoré nie sú perfektne politologicky podložené a odargumentované grafmi. Kde pri iných protestoch spievajú ódy, tu hľadajú každú smietku v oku. Chcú vidieť iba úspešných.
Existuje zrejmá paralela so Slovenskom. Rovnako sa časť ľudí vyjadruje a správa k druhej časti voličstva. A kým toto bude jediná prizma, kde tí, čo stoja na „víťaznej strane kapitalizmu“, nebudú ochotní vžiť sa do kože tých, ktorí na víťaznej strane nestoja, politický rozkol medzi nimi bude narastať. Potom mnohé politologické komentáre budú ulietavať ďalej od reality bežného života. A to bude zase po voľbách prekvapenie, že si ľud nezvolí Macronov!