Súčasné univerzity naučia študentov, ako novými termínmi pomenovať staré problémy, no nenaučia ich tieto problémy riešiť. Odborné analýzy chrlia kaskády cudzích slov, ale málo praktických záverov. Pakty a kompakty, ktoré sa konsenzom prijímajú na konferenciách, vlastne nikoho nezaväzujú. Trvalá udržateľnosť sa vyžaduje pre niečo, čo ešte nenastalo. Dohody o voľnom obchode majú stovky strán podmienok a obmedzení. Ako tomu má občan porozumieť?
Diplomacia je terminologická staromilka, pokúša sa recyklovať aj pojmy, ktoré už stratili reálny obsah. Napríklad zbožňuje slovo partner, hoci partnerom je dnes vlastne každý, okrem nepriateľa, do ktorého sa strieľa. Preto sa rozmnožili prívlastky: privilegovaný p., strategický p., tradičný p., spoľahlivý p., váhajúci p. – sémantická tvorivosť nepozná medze. Nuž a taký obyčajný partner, bez prívlastku, môže podľa kontextu znamenať všeličo: aj bezvýznamnú nulu, aj nepríjemného konkurenta, aj protivníka.
Ministerstvá zahraničných vecí sú vraj továrne vyrábajúce slová. Naozaj, význam medzinárodnej komunikácie narastá, preto stúpa aj produkcia slov. Vlastne je to pozitívne, hoci niekedy sa nám zdá, že čím viac rozprávame, tým menej si rozumieme. Ako trefne povedala neúspešná kandidátka na prezidentský úrad v USA, rozprávanie býva zdrojom všemožných problémov, ale stále je to lepšia alternatíva ako všetky ostatné. Ten, čo ju porazil vo voľbách, hoci získal menej hlasov ako ona, je ešte onakvejší narábač so slovami. Ale zdá sa, že ani tie ostatné alternatívy mu nie sú cudzie.
Mne sa páči myšlienka spisovateľa Paula Wilsona, ktorý bol na míle vzdialený od politiky: „Slová obsahujú nielen lingvistické významy, ktoré sa dajú rôzne prekrúcať a zneužívať, ale akýmsi tajomným spôsobom obsahujú aj ľudské skúsenosti, ktoré nemožno poprieť.“