Dnešní Francúzi nemajú potuchy, kde je Kerč. Hoci patrilo by sa: počas Krymskej vojny (1853 – 1856) v tej oblasti padli desaťtisíce ich predkov. Čo tam hľadali, ďaleko od svojich burgundských či normandských dedín, treba sa opýtať cisára Napoleona III. Hoci my to tušíme: bránili rozpínavosti Ruska. Ale bez ohľadu na historické súvislosti, vyhlásenie Quai d'Orsay bolo úplne namieste: Francúzsku predsa záleží na tom, aby sa v medzištátnych vzťahoch nepoužívala sila a ako stály člen Bezpečnostnej rady OSN nesie aj osobitnú zodpovednosť za zachovanie mieru vo svete.
Lenže tým sa téma nekončí. Dva dni predtým, asi kilometer od toho istého ministerstva, na (vraj) najkrajšej avenue sveta Champs Élysées lietali vzduchom dlažobné kocky, striekali vodné delá a šíril sa slzný plyn. Mastný dym zahaľoval hromady rozbitého mestského mobiliáru nápadne pripomínajúce barikády. Občania v žltých vestách si vyjasňovali vzťahy s vlastným štátom, nuž a štát s nimi. Na Quai d'Orsay však nikomu ani nenapadlo vydávať vyhlásenie vyzývajúce k zastaveniu používania sily. Bolo by to nielen nevhodné, ale dokonca politicky neprípustné.
Tento príklad ukazuje hranice, v ktorých sa pohybuje každá diplomacia, i slovenská. Tá slúži občanom, ktorí ju aj platia, lenže pôsobí voči cudzine. To ju opticky, ale neraz aj reálne, vzďaľuje od domácich pomerov. Občana budú vždy viac zamestnávať jeho vlastné existenčné starosti, ako zmrazené alebo hoci horúce konflikty v rôznych končinách sveta. Lenže hodnotiť, ktoré ministerstvo je pre spoločnosť prakticky dôležitejšie a ktoré menej, nedáva žiaden zmysel. Ak chce občan žiť vo fungujúcej spoločnosti, potom si musí každý úrad robiť presne tú prácu, ktorá mu prislúcha, a poriadne. Podobne ako v súkromnej sfére, kde pekár pečie a obuvník podbíja a inak to byť ani nemôže. Nuž a z medzinárodného pohľadu sa autorita štátu meria tým, aký rešpekt si získa u iných štátov, a nie tým, ako dokáže zacvičiť s vlastnými občanmi.