Pritom ťažko povedať, ako by sa dal taký dôverný vzťah udržiavať tým, že by sa stretávali len nepravidelne párkrát do roka, ako to vyhlasuje Jaroslav Haščák.
Keďže však zbohatlíkom do hláv nevidíme a vieme, že na svete je možné všetko, pripusťme, že je možné i to. Možné je aj to, že Kočner si iba testoval Haščákove reakcie. Znie to krkolomne, ale zasa by to bolo asi v súlade so spôsobmi človeka, ktorého kariéra bola do značnej miery postavená na vyrábaní, vyhľadávaní a spracúvaní kompromitujúcich informácií o druhých.
Možné je, pravdaže, i to, že nijaká taká esemeska od jedného k druhému neputovala a stopa, čo vraj mala do dvojnásobnej vraždy zapliesť svojím spôsobom aj Haščáka, bola falošná.
Z prípadu vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej vypadávajú ďalšie a ďalšie bočné vetvy ako nechcený odpudivý trus z naparfumovanej obludy slovenskej smotánky.
V každom prípade, kamaráti-nekamaráti, silné reči patria k mentálnej výbave istého typu ľudí, čo si zakladajú na tom, akí sú vplyvní a obávaní. Stále je však zásadný rozdiel medzi posielaním infantilne silných vyjadrení cez esemesky v rámci ukazovania svalov a medzi prípadným priznávaním sa k reálnej príprave reálnej vraždy.
Ak by človek operujúci s tajnými nahrávkami svojich spoluraňajkujúcich a najímajúci si agentov na „zber materiálov“ na iných jemu nepohodlných ľudí naozaj len tak naverímboha vypúšťal do obehu textové správy, ktorých obsah by ho usviedčal z prípravy vraždy, namieste by bola otázka, ako je možné, že to ten Kočner vôbec dotiahol až tam, kam to dotiahol (a teraz nemáme na mysli banskobystrickú basu).
Nehovoriac o tom, v akom mentálnom svete by asi žil multimilionár, ktorý by o takej esemeske vedel – veď ju mal sám dostať – a pokúšal by sa ju teraz zatĺcť rovnako detinsky: tým, že sa po vyše roku „iniciatívne“ prihlási na polícii na výsluch, pretože sa vraj cíti byť celou aférou poškodený…
Jednoducho, i na tomto príklade vidno, ako z prípadu zavraždenia Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej vypadávajú ďalšie a ďalšie bočné vetvy ako nechcený odpudivý trus z naparfumovanej obludy slovenskej smotánky. A najhoršie na tom celom je, že každá z tých bočných vetiev je pre verejnosť rovnako uveriteľná.
Krajina anonymov vešajúcich na internet dokumenty nie preto, aby pravda vyšla najavo, ale preto, aby z nej takto aktívne vyrobili svoju vlastnú verziu, krajina Goríl a neuzatvorených podozrení vpravo-vľavo, krajina, kde sa krčmové výkriky o tom, že všetkých treba pozatvárať a bude pokoj, sťahujú z krčiem do smrteľne vážnych politických programov, je zrelá ničomu neveriť alebo uveriť všetkému.
Inak povedané, ak je v tom Haščák nevinne, niet mu čo závidieť. A ak nie, hriať nás môže aspoň fakt, že tento prípad má vyšetrovateľov, ktorých nezaujímajú vizitky, kontá ani pracovné adresy svedkov či podozrivých.