Zrejme už mnohí boli jednoducho len presýtení emóciami, ktorých bolo v kampani viac než dosť, a povedali si, že o kandidátoch vedia všetko, čo vedieť potrebovali. Mimochodom, skúška správnosti je v tomto prípade veľmi jednoduchá a jej výsledok spoznáme krátko po zatvorení volebných miestností. Voliči svojou účasťou či neúčasťou sami ukážu, ako sa veci majú.
Príznačné je, že najhlasnejšie dnes ľudí od účasti na voľbách odrádzajú predstavitelia extrému a istý neúspešný kandidát, ktorého tu pre nedostatok miesta a vhodných prívlastkov nazveme protisystémovým. Voliči a demokratické procesy pre nich strácajú zmysel v okamihu, keď im nepomôžu dostať sa k moci – v tej chvíli začnú vyhlasovať, že tieto procesy aj tak nemajú zmysel, sú zmanipulované, neodrážajú skutočnú vôľu ľudu atď.
V prvom kole volieb prezidenta väčšina vylúčila tých, ktorých politika by k zrušeniu rovnosti občanov viedla, v druhom kole ju teda môžeme spokojne využiť.
Samozrejme, hneď po voľbách si začnú privlastňovať počty občanov, ktorí nešli voliť, a budú ich vydávať za dôkazy správnosti svojich tvrdení. Hoci samozrejme vieme, že také jednoduché to nie je, najlepšie je neposkytovať im takéto „dôkazy“, nech by boli akokoľvek falošné.
Voľby sú slobodné a nikto nikoho nemôže nútiť k účasti. Navyše, stredná a staršia generácia si iste ešte spomenie na „demokratické a slobodné voľby“, po ktorých sa režim triumfálne hrdil 97– či 99-percentnou účasťou. Ňou potom zdôvodňoval potláčanie rôznosti názorov i represie voči tým, ktorí by sa chceli priečiť. Procesom volieb sa mali občania stávať spoluvinníkmi a spolutvorcami vlastnej neslobody.
K rozličným náležitostiam volebného procesu dnes môžeme mať storaké výhrady, platí však, že voľby sú naozaj slobodné. Ľudia sa môžu rozhodovať medzi reálnymi, nie fiktívnymi alternatívami, a tak, ako nikto nikoho nemôže nútiť ísť voliť, nikto nikoho nemôže poťahovať ani za to, ako volil.
Voľby, v ktorých si vyberáme medzi jednotlivcami, sú vždy osobnejšie: náklonnosti a antipatie k jednotlivcom v prezidentských voľbách vyvolávajú silnejšie emócie ako stranícke programy vo voľbách parlamentných. Prispieva k tomu, pochopiteľne, i kampaň, ktorej stredobodom sú práve jednotlivci, ich osobné vlastnosti, životy a osobné príbehy.
To však ešte nemôže byť dôvod prenášať emócie, ktoré v nás vyvolávajú kandidáti, na ich voličov. Myslieť si, že náš blížny, známy či sused sa mýli pri hodnotení kandidátov, by nemalo vyvolávať zášť a nenávisť. Politika nie je exaktná veda, neexistuje iba jedno možné riešenie a jeden správny postup, ako sa k nemu dostať.
V slobodných voľbách sme si všetci rovní. V prvom kole väčšina vylúčila tých, ktorých politika by k zrušeniu tejto rovnosti viedla, v druhom kole ju teda môžeme spokojne využiť. Bez nevraživosti a s vedomím, že na druhý deň vyjde slnko práve tak ako každý deň.