Keď aktivisti po voľbách v roku 2016 avizovali podanie na súd so žiadosťou o rozpustenie ĽS NS a iniciovali k tomu petíciu, nedočkali sa ani od ľudí z demokratického spektra len uznania. Už vtedy sa objavili názory, ktoré možno zhrnúť do tvrdenia, že takýto súdny podnet iba čo kotlebovcom dopomôže k popularite „politicky prenasledovaných“.
Máme rok 2019, popularita politicky organizovanej krajnej pravice nijako zvlášť neklesá a rozhodne za to nemôže jedno podanie spred troch rokov. Kotlebovci sedia v parlamente, kandidujú vo všetkých voľbách (od miestnych až po prezidentské) a tvária sa ako „jediná skutočne opozičná strana“. Ich porážka vo voľbách do VÚC síce ukázala, že ešte stále sú poraziteľní, nesignalizovala však ešte, že by sa trend nejako dramaticky otáčal.
Títo ľudia vždy využívali slabosti nášho systému. Na prvom mieste formalistický výkon práva, pri ktorom vám pred súdom stačil znalec, ktorý pomocou pravítka „dokázal“, že vaša fašistická symbolika vlastne nie je fašistickou symbolikou – celkom bez ohľadu na to, že imitácia symbolu spĺňa účel navlas rovnako ako symbol sám. V podobnom duchu sa i tentoraz ich obhajoba oháňa napríklad definíciami rasizmu a „dokazuje“, že ich výlevy na adresu „cigánskych parazitov“ nie sú rasizmom, pretože Rómovia predsa nie sú nijakou rasou.
Príslušné zákony v celej Európe stoja od konca druhej svetovej vojny na premise, že nenávistná ideológia musí byť z verejného prostredia vykázaná ešte skôr, ako ho ovládne.
Obrana demokracie však nemôže byť záležitosťou milimetrov a definícií. Ak nejaké politické zoskupenie smeruje k potláčaniu práv, niet dôvodu čakať na to, až dostane príležitosť práva potláčať. Príslušné zákony v celej Európe stoja od konca druhej svetovej vojny na premise, že nenávistná ideológia musí byť z verejného prostredia vykázaná ešte skôr, ako ho ovládne. Hitler v dvadsiatych rokoch nespomínal Auschwitz, ani hlinkovci u nás v tridsiatych rokoch nehovorili nič o pohotovostných oddieloch gardy a Kľaku či Telgárte. Hovorili však dostatočne zreteľne o vodcovskom princípe, o rôznych parazitoch aj o „dekadentnej a národu škodlivej demokracii“.
Založili by v prípade rozpustenia tejto nejakú ďalšiu politickú stranu? Nepochybne, veď majú na to preventívne prichystané iné značky. Kričali by o politickom prenasledovaní? Kričia o ňom minimálne odvtedy, čo im súd už jednu partaj rozpustil. Budú v prípade, že ich súd nerozpustí, hulákať o svojom veľkom víťazstve? Súd môže pre nedostatok dôkazov napríklad oslobodiť široko-ďaleko známeho mafiánskeho bosa, žiaden doklad o počestnosti mu tým však ešte nevystaví.
Podstatné je vzdorovať nacistom všetkými dostupnými prostriedkami. Stále ešte žijeme v systéme, kde sa môžu občania brániť i súdmi a zákonmi. Nech sa teda bránia.
