Práve sa končil pesach, jeden z najdôležitejších židovských sviatkov, pripomienka oslobodenia z egyptského otroctva.
Je to jarný sviatok podobne ako nedávno skončená kresťanská Veľká noc. Zomiera staré a začína sa, aspoň symbolicky, s prebúdzajúcou sa prírodou, nový život. Tohtoročné jarné sviatky sa vôbec nesú v duchu teroristických útokov, tečie v nich veľa krvi. Útoky na Srí Lanke v kresťanských kostoloch, útok v kalifornskej synagóge, a ešte krátko predtým útok v mešite v novozélandskom meste Christchurch.
(To len aby sme menovali posledné tri v nedávnej dobe.) Ďalším výrazným menovateľom tohtoročnej jari je alarmujúce sucho a s ním narastajúci tlak svetovej verejnosti na riešenie klimatickej situácie.
Asi to vyznie morbídne až cynicky, no zdá sa, že podaktorým prívržencom troch najvplyvnejších svetových monoteizmov – nielen tým! – ten úpal poriadne útočí na hlavu. Konanie teroristov, nech sa hlásia k akejkoľvek zvrhlej deviácii viery alebo súkromnej psychiatrickej diagnóze, nesvedčí o vonkoncom žiadnej nádeji na uchovanie zvyškov viery v zdravý rozum a vyliečenie ľudstva.
Jasné, budú takí, ktorí budú vraždenie v synagógach ospravedlňovať politikou Izraela, smrť moslimov „posvätí“ boj proti islamistom, a kresťania majú predsa tiež nejedno na rováši, nečudujme sa teda, že nejakým „solitérnym bláznom“ z toho začne strašiť vo veži. Ibaže žiadny zločin nemá morálne posvätenie. Zločin je vždy – zločin.
Planéta sa otepľuje. Vody ubúda. A ako krvavé udalosti ukazujú, aj rozumu s ňou ubúda. Sparno je. Na čo nové sa tešiť?