Slovensko a vlastne celá stredná Európa sa nadchádza kdesi uprostred medzi týmito dvoma pólmi – západnou/protestantskou dochvíľnosťou a východnou pasivitou spojenou s fatalizmom. Žiaľ, premieta sa to do všetkých oblastí nášho života, politiku nevynímajúc.
Napríklad, po prevalení pedofilného škandálu na základnej škole v Bratislave vieme, že ak by boli poslanci Národnej rady pred pár rokmi prijali návrh Lucie Nicholsonovej, tak 11-ročný chlapec z bratislavskej Dúbravky nemusel trpieť doživotnou traumou. A pritom stačilo tak málo – zmeniť jedno slovo.
Vo výpisoch z registra trestov, na rozdiel od odpisov, sa trestné činy po desiatich rokoch zahladia. Riaditelia škôl sa tak nemôžu dozvedieť o bývalej trestnej činnosti novoprijatých pedagógov, čo bol aj prípad 51-ročného učiteľa, ktorého v roku 1998 právoplatne odsúdili za zneužívanie maloletých. Na rozdiel od rodičov v bratislavskom Starom Meste si matka z Dúbravky nevšimla neštandardné správanie učiteľa, ktorý chlapca takmer dva roky zneužíval.
Teraz, keď sú známe všetky fakty, by mali poslanci urýchlene zmeniť legislatívu tak, aby ZŠ mohli od učiteľov žiadať kompletný odpis z registra trestov. Tu nejde o šikanovanie či kriminalizáciu pedagógov, ide o to, aby sa minimalizovalo riziko vzniku takýchto prípadov na školách. Ide predsa o deti, a to by nikoho nemalo nechať ľahostajným.