Ktovie, možno v ňom uvidíte niekoho, z koho ranný dúšok instantnej kávy práve urobil úspešného človeka, ktorý v ten deň všetko stihne, každého nadchne a na nič sa nenahnevá.
Prečo by vlastne politická súťaž dnešných čias mala vyzerať nejako inak? Koho z konzumentov všadeprítomnej reklamy by zaujímala politika, keby sa neodohrávala rovnako bombasticky, prepečene, presolene a presladene? A viete si predstaviť, čo ten humbug musí stáť?
Čím viac peňazí politika míňa len na to, aby sa vôbec dostala do povedomia voličov, tým väčší priestor sa ponúka pre sponzorov, ktorí to za politikov zatiahnu. S tým, že jedného dňa si prídu po splátky a čím úspešnejší dotyčný politik v boji o moc bol, tým širší je výber spôsobov, akým môže svojich sponzorov uspokojovať. Ak si bol náhodou sponzorom on sám, tým lepšie. Sám najlepšie vie, ako a čím sa potom uspokojí.
Keď začujete niektorého z politikov burácať, koľko nemocníc by sa bolo dalo zmodernizovať, keby jeho konkurenti robili lepšiu politiku, skúste sa ho opýtať, či náhodou nevie, koľko škôl by sa bolo dalo modernizovať za sumu, ktorú minula na volebné bilbordy, mítingy a reklamy jeho strana. Pravdepodobne vás označí za demagóga a jeho obecenstvo sa na vás vrhne ako na provokatéra v službách spomínanej konkurencie.
Prostriedky na politickú reklamu a volebné kampane sú peniaze, ktorými úzke skupiny pomáhajú svojim figúrkam dostať sa do povedomia voličov ako politici s programom a ideami.
Prostriedky na politickú reklamu a volebné kampane sú v lepšom prípade jalové peniaze vytiahnuté z vreciek daňových poplatníkov. V horšom prípade ide o peniaze, ktorými úzke skupiny pomáhajú svojim figúrkam dostať sa do povedomia voličov ako, prepytujem, politici s programom a ideami.
Nemýľme sa. Rozdiel medzi tým, či sa niekto potom stretáva na opulentných večeriach kdesi v Salzburgu, alebo v starom motoreste niekde za Nitrou, je iba estetický. Lup sa delí v oboch prípadoch a v oboch prípadoch je namieste hovoriť o oligarchii.
Viditeľné peniaze za viditeľné kampane však nie sú jedinou formou politickej korupcie. A bezduchý politický marketing nemusí spočívať len v množstve a krikľavosti hesiel, ktorými sa oblepí republika fyzicky pri cestách a virtuálne na internete.
Bolo by zaujímavé dozvedieť sa, čo si pod spojeniami „hodnoty, za ktoré bojovala aj SNS,“ alebo „súťažiť s programom“ vlastne predstavuje šéf strany, ktorej viaceré bývalé postavy sedia vo väzení za podvod a iné súčasné postavy bojujú za hodnoty bojom za podobu hokejistického loga či proti vymysleným hrozbám, ktorých pravý pôvod je často v centrále istej cudzej rozviedky.
Nápad premyslieť limity financií politických strán má svoje racionálne jadro a netreba ho zhadzovať zo stola. Treba len pripomenúť, že problém bohatej, no bezduchej politiky je zložitejší a že jeho súčasťou sú aj strany, akou je tá, ktorej predseda s tým nápadom teraz prichádza.