Výhra V4, náš debakel v Bruseli

, 03.07.2019 20:00

Tí, čo kritizujú kabinetný a zákulisný spôsob, akým sa v Európskej únii niekedy robí politika, majú o dôvod viac vo svojej kritike pokračovať. Bodaj by nie, keď Európska rada v Bruseli prakticky pochovala systém spitzenkandidátov a čeliac svojim vnútorným rozbrojom dala radšej prednosť kompromisným nomináciám na čelné pozície v únii… Až na to, že niektoré úlohy sa vymenili.

Výsledok úmorných rokovaní si dnes pochvaľujú najmä tí, ktorí inak na „nikým nevolenú“ úniu nadávajú ako prví, zatiaľ čo rozčarovaní sú tí, čo na európsku demokraciu zvyknú bez váhania prisahať. S výsledkom sú spokojní Viktor Orbán a Jaroslaw Kaczynski, spokojný je i Andrej Babiš. A Slováci?

Nemka Ursula von der Leyenová sa nakoniec nemusí ukázať takou slabou kandidátkou na post šéfky Európskej komisie, za akú ju dnes vydávajú kritici jej nominácie. Rovnako kompromisne vybratý (a čerstvo vo funkcii i potvrdený) nový predseda Európskeho parlamentu, Talian David Maria Sassoli, nemusí byť nakoniec zlou voľbou. Výber týchto dvoch nominácií navyše zachoval konsenzus medzi najväčšími frakciami v EP, eurosocialistami a ľudovcami – i keď v obrátenom garde oproti nomináciám zo začiatku týždňa, keďže von der Leyenová je z CDU a Sassoli je socialista.

Logika slovenskej reprezentácie, ktorá zablokovala Timmermansa i za tú cenu, že tým napríklad potopí šance Maroša Šefčoviča stať sa šéfom európskej diplomacie, je záhadou.

Pôvodný kandidát na šéfa komisie a potom EP, nemecký kresťanský demokrat Manfred Weber, stroskotal najmä na francúzskom prezidentovi Emmanuelovi Macronovi, ktorý práve v súvislosti s jeho menom začal kampaň proti systému spitzenkandidátov. Ďalší kandidát na šéfa EK, holandský socialista Frans Timmermans, neprešiel na zarytom odpore Viktora Orbána a Jarosława Kaczyńského, ku ktorým sa pridal Andrej Babiš a – nepochopiteľne a na svoju vlastnú škodu – Slovensko.

Nejde o to, že Slovensko si chce hľadieť svojich susedov, s ktorými vystupuje pod hlavičkou vyšehradskej štvorky. Regionálna spolupráca má pre štáty, ktoré nemôžu samostatne súťažiť s európskymi gigantmi, svoje výhody. Musí však ísť aj o to, čo kedy V4 chce a za akú cenu.

Orbán a Morawiecki Timmermansa blokovali, pretože ako podpredseda komisie pre právny štát kritizoval jedného za postupnú likvidáciu demokracie a druhého za „reformy súdnictva“. Ich odpor voči nemu mal teda aspoň logiku politickej pomsty. Podobne možno vysvetliť počínanie podnikateľa-politika Babiša, ktorého konflikty záujmov si Timmermans musel tiež všímať.

Logika slovenskej reprezentácie, ktorá sa pridala k nim a zablokovala Timmermansa i za tú cenu, že tým napríklad potopí šance Maroša Šefčoviča stať sa šéfom európskej diplomacie, je záhadou. Skupina V4 nechcela kandidáta, za ktorého by spoločne lobovala. Namiesto toho bojkotovala iných kandidátov, pričom náš Smer bojkotoval i svoju vlastnú frakciu v EP.

Vtip je v tom, že ani bez Timmermansa na čele komisie kritika únie voči Budapešti a Varšave nijako nepoľaví, pretože únia nie je otázka osôb, ale otázka hodnôt. A v tom, že „víťazstvo“ V4 bolo v tomto prípade debaklom Slovenska.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Europarlament #Maroš Šefčovič #Európska rada #Frans Timmermans #Eurokomisia
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku