Oslobodzujúci rozsudok Najvyššieho súdu v prípade poslanca za ĽSNS Stanislava Mizíka sa tvári ako naplnenie prvej spomenutej zásady. Výsledkom je smutné potvrdenie toho, že u nás neplatí tá druhá.
Keby sa písal rok 1999, verdikt odvolacieho súdu, podľa ktorého vraj vyšetrovanie nevyvrátiteľne nedokázalo, že Mizík napísal a uverejnil hanlivý extrémistický status, by hádam nebol až taký šokujúci. Dnes sa môže použiť azda len ako nepodarený žart. Žiaľ, žart posvätený pečiatkou najvyššej súdnej inštancie zaoberajúcej sa trestným právom u nás.
Naozaj si niekto myslí, že keď člen partaje snažiacej sa krok za krokom legitimizovať a kriesiť hnedú minulosť hodí na sociálnu sieť pod svojím menom rasistický status, „nevyvrátiteľne dokázať“ by mu to bolo možné azda iba tak, že by ho ktosi pri tom videl? A prečo ako dôkaz nestačili ani jeho rukou písané poznámky, ktoré sa našli v jeho kancelárii a ktoré slúžili na prípravu spomínaného statusu? Kto si z nás vlastne robí väčší posmech – Mizík alebo tí, čo v utorok zamietli odvolanie prokurátora ako nedôvodné?
Ak si štát neprestane cnostne zapchávať nos, jedného dňa sa už fašistický smrad pod naoko uhľadenú duchnu nevráti.
Najsmutnejšie je, že nik nepochybuje o extrémistickom charaktere spomínaného statusu. O tom sa spor vôbec neviedol. Inak povedané: všetci vedia, že sa stala zlá vec, ale autorstvo sa „nepodarilo nevyvrátiteľne dokázať“ tomuto jednému konkrétnemu frajerovi, a tak sa ide ďalej…?
Nikam ďalej sa ísť nesmie. Ak to teda na sieť nezavesil údajne počítačovo negramotný Mizík, zavesil to tam niekto iný – koniec koncov, práve tak detinsky znela jeho obhajoba. A tak by vari stálo za to znovu otvoriť vyšetrovanie a zisťovať, kto z Mizíkovho okruhu ľudí to mohol byť. Nie preto, že by čo i len na sekundu bolo možné veriť bájke, podľa ktorej slovutný poslanec nemal s antisemitskými kydmi vôbec nič spoločné. Preto, lebo potom hádam i sudcovia Najvyššieho súdu pochopia, že ak aj šéf neovláda strojopis, za perly jeho ducha nie je zodpovedná sektretárka, ktorej ich nadiktoval, ale zasa iba on sám.
Inak povedané, bazírovať na „fyzickom“ dôkaze, že Mizíkove prsty naozaj stláčali zodpovedajúce klávesy na jeho služobnom počítači, je odvádzaním pozornosti od podstaty. A tou je šírenie nenávisti pod hlavičkou ĽSNS, nič viac a nič menej. Verdikt odvolacieho senátu NS na tomto konštatovaní nemá čo zmeniť.
Predstavitelia ĽSNS si nemôžu pomôcť. Na jednej strane majú hrať „slušných“ zákonodarcov, na druhej musia z pudu politickej sebazáchovy neustále požmurkávať na svoje extrémistické publikum: „Nebojte sa, sme to stále my!“ Účasť v Národnej rade ich dostala pod verejný drobnohľad, lenže oni musia dovoliť fašistickému smradu, aby aspoň občas spod tej naoko úhľadnej duchny vyrazil von… Ak si štát neprestane cnostne zapchávať nos, jedného dňa sa už pod duchnu nevráti.