Zväčša stoja v neveľkých obciach, kde prebýva málo „duší“, a tak farnosti mávajú problémy s financovaním údržby, nieto ešte s ich rekonštrukciou. Dotácia z ministerstva kultúry alebo z nórskych fondov sa neujde každému.
Ale na jednotlivé cirkvi i na opateru o historické pamiatky prispievame všetci. Preto máme právo obdivovať aj ich interiéry. Ak to inak z bezpečnostného hľadiska nejde, aspoň spoza mreží v predsieňach. Bez toho, aby od nás ktosi drankal peniaze.
Mnohí páni farári, kostolníci a iní miestni cirkevníci sú zväčša veľmi ochotní cenný kostol otvoriť, keď ich o to poprosíte. „Všimné“ odmietajú prijať, a tak z vďačnosti hodíte niekoľko eur do kasičky „na obnovu“.
Vyžadovať však na nápise pred vstupom do chrámu milodar v konkrétnej výške, ako to riešia evanjelici v Leštinách pri Dolnom Kubíne, veru nie je tou správnou cestou. Či už ide o účastníkov služieb Božích, alebo o turistov, ktorí sú zvedaví, kde sedával slovenský bard P. O. Hviezdoslav či filmový Pacho, hybský zbojník.
Samotné slovo milodar vylučuje povinnú, dopredu stanovenú taxu. Ak už potrebujú financie na prevádzku svojho svätostánku, nech vyberajú oficiálne vstupné. Najmä keď k návšteve ako bonus pripoja odborný výklad. Spokojní milovníci umenia neraz prispejú i viac ako predpísaným obnosom.
Napokon, cirkevný zbor si môže prilepšiť aj predajom spomienkových predmetov viažucich sa na príslušný región.