Keď už aj zárodok nejakej dobrej tradície vznikne, skôr, než sa nadýchne, príde nové desaťročie alebo nová generácia a všetko predošlé zničí, aby sa just nemalo na čom stavať, aby just všetko vyzeralo ako stavenisko, lebo ustavične začíname odznova, nič si nedokážeme osvojiť, ani považovať za svoje. Potom aj také zdanlivé „bagatele“, ako je rezidencia prezidenta Slovenskej republiky, vypovedajú o nesmiernom nedostatku toho, čomu sa hovorí štátna kultúra bez slamy trčiacej z topánok.
Tradícia prezidentskej vily na bratislavskom Slavíne už, mimochodom, mohla zapustiť aspoň taký hlboký korienok, aby na ňom mohlo niečo stabilné vyrásť. Ale nestalo sa tak – celkom po slovensky si veselo chátra, pretože okrem Rudolfa Schustera v nej nebol ochotný bývať žiadny z prezidentov. Len sčasti preto, že doposiaľ nikto z hlavných predstaviteľov štátu – akokoľvek svetácky sa mohol tváriť – neprekročil svoj tieň a vždy uprednostnil teplo domova pri piecke „rodnej chalúpky“. Niečo pravdy bude aj na tom, že vila je sama osebe priestorovo nevyhovujúca a celé „prezidentovanie“ by v nej bolo neveľmi reprezentatívne.
To, že Slovensko nemá Hradčany, Elyzejský palác alebo Downing Street, ktorých samotné názvy hovoria jasnou rečou, sa dá vysvetliť historickým kontextom. Horšie je to už s neochotou alebo úplnou absenciou potreby vytvoriť si takúto tradíciu, keď už vystupujeme ako suverénny štát. Symboly ani tradície nie sú zbytočné – ale obsah im dávame my.