Keď vošiel do rokovacej miestnosti, sprevádzaný ministrom zahraničia Genscherom – každý z nich vážil 120 kíl – partneri inštinktívne ustupovali o krok dozadu, ako spomína francúzsky minister Dumas. Bolo jasné, že do hry vstúpil ťažkotonážny štát.
Naozaj, načo sú občanovi politici, ktorí mu budú zdĺhavo vysvetľovať, prečo sú klobásky na jeho tanieri krátke? Hoci uznajme, že keby sa spokojnosť národa merala dostupnosťou údenárskych výrobkov, reálny socializmus by u nás neskolaboval. Československo 80. rokov dostalo od neprajníkov posmešnú prezývku krajina spiaca na salámach, ale na druhej strane nám ideologickí spojenci závideli oné štangle visiace ako kyjaky v hojnom počte v mäsiarstvach. Azda najviac Rumuni, ktorým Génius Karpát odkazoval zo svojho impozantného paláca, že majú konzumovať menej mäsa, pretože je nezdravé. Možno za to mu západné demokracie udeľovali štátne vyznamenania, ale vlastní spoluobčania to posúdili inak: v istej chvíli ho naládovali olovom – asi tam nastala frustrácia z podvýživy…
Keď sa zjednocovalo Nemecko, boli sme o 30 rokov mladší. Mnohí z nás dokonca neboli vôbec, a práve tým musia pripadať vtedajší politici ako vystrihnutí z čiernobieleho filmu. Nuž, ak pripustíme, že lídri sú tak trochu herci, potom typov ako Jean Gabin či Lino Ventura, ktorí sa vyjadrujú stručne, nikdy nezvyšujú hlas a krátkymi pohľadmi prebodávajú skrz-naskrz, by mohlo byť dnes viac. Keď niekto uprednostňuje komikov či kabaretiérov, dostane ich, pretože nielen v ekonomike, ale aj vo verejnom živote dopyt vyvoláva ponuku.
Jedno je však jasné: demokracia si nevystačí s voľbami, potrebuje inteligentných a veľkoryso mysliacich lídrov. Kto dnes naozaj uverí, že ľudia môžu priamo rozhodovať o sebe cez volebné urny? Voľby, ako sa vyjadril Camus, sú pascou na hlupákov – zatiaľ čo dĺžku klobás po voľbách určujú tí zvolení alebo ich sponzori. Ale pozor: politické klobásy pre občana sú predsa len iné ako z mäsiarstva na rohu. Jednu takú naservíroval Helmut Kohl, keď už sa nad ním spúšťala opona (1996): „Politika európskej integrácie je v skutočnosti otázkou vojny a mieru v 21. storočí.“ No a sme odrazu doma, pri základnej dileme dneška, či tie klobásky mierovej budúcnosti majú byť národné, alebo medzinárodné, alebo nadnárodné. Ktorý politik dnes dá na to stručnú a zrozumiteľnú odpoveď?