Postavili ho pred vyše sto rokmi v štýle modernej secesie, čím sa stal na Slovensku raritou. Keby po prvej svetovej vojne nepadli v Európe dve mocnárstva, tak by tam chodievali cisári na poľovačky.
Zámok sa však aj tak stal dejiskom histórie. Pred 75 rokmi tam sídlil štáb Druhej partizánskej brigády M. R. Štefánika. Preto ho Nemci vypálili, no po vojne bol opravený a slúžil ako liečebňa. Pokým ho v roku 2010 nezachvátil požiar, zrejme z nedbanlivosti, a o osem rokov znova. Ako potvrdilo vyšetrovanie, tentoraz oheň ktosi založil úmyselne. Cui bono? V čí prospech?
Vo vyspelých krajinách, kam by sme sa radi zaradili, sa dá ťažko predstaviť, že by architektonický skvost uprostred krásnej prírody relatívne blízko rozvíjajúceho sa krajského mesta nenašiel v rukách podnikateľov lukratívne využitie. U nás nielenže národnú kultúrnu pamiatku nechajú chátrať, ale vedú s pamiatkarmi a s verejnosťou vojnu za to, aby podstatnú časť budovy mohli zbúrať. Zdá sa, že sa pritom tasia tie najzákernejšie zbrane.
Žiaľ, slovenská legislatíva je voči arogantným majiteľom historických nehnuteľností veľmi, veľmi benevolentná. A tak sa nám pred očami akože samočinne rozpadávajú zámky, kaštiele, mestské paláce, pomníky. Pritom mnohí vlastníci ich skazu urýchľujú, aby mohli stavať „na zelenej lúke“.
Aj v hlavnom meste miznú okrem iného priemyselné pamiatky – pod rúškom noci. Nik nebol za to adekvátne potrestaný. Pokuta vo výške niekoľkých tisíc eur, ktorá sa zväčša časom za nejakú protislužbu odpúšťa, totiž je pre novodobých budovateľov ako mucha pre psa.