Pomník nášho zdravotníctva

Ruiny veľkej a nikdy nedokončenej stavby sa vždy zdajú byť symbolom, aj keď nie vždy je isté, čoho presne. Tridsať rokov štát nebol schopný postaviť v hlavnom meste modernú koncovú nemocnicu. Tých istých tridsať rokov nebol štát schopný ani len rozhodnúť, čo so skeletom nikdy nepostavenej nemocnice na kopci nad bratislavským Lamačom.

13.08.2019 20:00
debata (3)

Dnes skelet začali búrať a je z toho veľká sláva. Pripomeňme, že buldozéry a bagre pracujúce na Rázsochách ešte neznamenajú jediné nové nemocničné lôžko, či nebodaj vedecké pracovisko. Tá radosť nad likvidáciou jednej ruiny po tridsiatich rokoch je napriek tomu nefalšovaná. Toľká radosť aspoň nad búraním, keď sa už teda nič nestavia, je isto tiež symbolická. Čo všetko symbolizuje, to ponechajme na úvahách každého čitateľa. Asi nebudeme ďaleko od pravdy, keď budeme predpokladať, že väčšina výsledkov takých úvah nebude k ponovembrovým slovenským vládam obzvlášť lichotivá.

Záujemcovia už môžu predkladať ponuky na projekt novej nemocnice, aby, keď všetko pôjde hladko, mohla byť zmluva podpísaná ešte pred budúcoročnými parlamentnými voľbami. Ani to však nebude stačiť, aby štát s novou univerzitnou nemocnicou predbehol súkromnú Pentu, ktorá ohlásila výstavbu svojej nemocnice na bratislavských Boroch.

Toľká radosť aspoň nad búraním Rázsoch, keď sa už teda nič nestavia, je symbolická. Čo všetko symbolizuje, to ponechajme na úvahách každého čitateľa.

Za to však, pravda, nemôže súčasný premiér či súčasná ministerka zdravotníctva, ktorí búranie Rázsoch a plán na novú koncovú nemocnicu dokázali pripraviť za rok a čosi. Situácia, v ktorej finančná spoločnosť stavia nové nemocnice a trúfa si ponúkať lekárom, zdravotníkom a personálu – ale aj pacientom – podmienky, o akých môžu vo verejnom sektore dosiaľ akurát tak snívať, nevznikla za rok. Ba ani za desať rokov.

Vladimír Mečiar vpustil do sektoru súkromné zdravotné poisťovne, Mikuláš Dzurinda sa prizeral „reforme“, ktorá povinné zdravotné poistné zmenila na zisk súkromných firiem, občas schránkových s anonymnými koncovými hráčmi, a Robert Fico, ktorý to všetko vehementne kritizoval, neurobil nič.

Verejné zdravotníctvo sa zatiaľ rozpadávalo ako tie Rázsochy. Vo verejných zdravotníckych zariadeniach nezostalo okrem ich názvu a možno zopár málo ambulancií verejného takmer nič. V nemocniciach hnijú steny a čo si pacient neprinesie, to nebude mať. Poistenci, ktorí svojimi povinnými odvodmi usilovne prispievajú „poisťovniam“ na prepychovú výzdobu a ich majiteľom na rôzne iné pôžitky, sú medzitým naučení nadávať na zdravotníctvo en bloc: iba čo žerie peniaze, ktoré sa v ňom aj tak ešte rozkrádajú…

Ak by mali byť Rázsochy a tie preteky štátu so súkromnou spoločnosťou o to, kto postaví v hlavnom meste lepšiu nemocnicu niečoho symbolom, mali by byť symbolom premárnených, prehajdákaných, prešustrovaných tridsiatich rokov. Samozrejme platí, že nová univerzitná nemocnica bude potrebná a užitočná, bez ohľadu na nejakú súťaž. Zároveň platí aj to, že už pred tridsiatimi rokmi začínalo byť neskoro.

© Autorské práva vyhradené

3 debata chyba
Viac na túto tému: #Peter Pellegrini #Andrea Kalavská #slovenské zdravotníctvo #nemocnica Rázsochy #búranie nemocnice Rázsochy #súkromné zdravotné poisťovne