Horšie to už vyzerá s inými aspektami reality. Napríklad s prieskumami voličských preferencií, ktoré opakovane posielajú slovenskú politickú scénu do ríše povolebných patov a iných ťažko riešiteľných situácií.
Za určitých okolností by sa v povolebnej aritmetike mohli rozhodujúcim jazýčkom na váhach stať subjekty typu rodiny Borisa Kollára – čo je možnosť, ktorá u nikoho nebudí nadšenie – alebo dokonca kotlebovcov, z čoho väčšinu ostatných obostierajú mrákoty. Pochopiteľne. Prvá možnosť by zakladala nestabilnú a málo čitateľnú vládnu väčšinu, tá druhá by zasa hrozila otriasť základmi nášho ústavného zriadenia.
Preskupovanie síl na strane opozície práve vrcholí, pričom rozuzlenie ešte nepoznáme. Nováčkovia z PS-Spolu s hrmotom vrazili na scénu, nateraz sa však ich potenciál zastavil kdesi pri 15 percentách. Čo je, pravdaže, subjektívne dosť, objektívne však nie dosť na to, aby sa mohli už teraz správať ako budúci hegemón.
Práve tak, ako sa môže nakoniec po voľbách o zostavenie vlády pokúšať nejaká jurodivá osemkoalícia, môže sa stať i to, že do parlamentu sa nedostanú dve, ba ani tri zo súčasných opozičných veličín a všetko bude vyzerať ešte inak.
Vládna koalícia bude pokračovať aj bez zmluvy a vláda bude pokračovať aj bez pocitu spolupatričnosti premiéra a šéfa najsilnejšej strany.
Preskupovanie na vládnej strane ťažko vôbec tak pomenovať, pretože azda s výnimkou sily zvyku, ktorá opakovane zviedla dohromady Smer a SNS, žiaden vládny tábor ani neexistuje. Existuje iba Smer, ktorý bol síce udalosťami minulého roka oslabený, lenže na svojej časti ihriska, ktorú kedysi dôkladne vymietol, ešte stále nemá seriózneho vyzývateľa.
Na tomto sa už do volieb sotva niečo zásadné zmení. Ak opomenieme väčší dopyt nesmeráckych voličov po niečom novom v porovnaní s tými smeráckymi, za raketovým nástupom PS treba vidieť komunálne voľby, prezidentské voľby a eurovoľby: tri možností rôznych kampaní, tri šance zabodovať na rozličných poliach. Nič podobné sa už do parlamentných volieb očakávať nedá. Stačí pozrieť, aký slabý je nástup strany exprezidenta Andreja Kisku, ktorý svoj subjekt zakladá presne do toho vzduchoprázdna, v ktorom ho do „veľkých“ volieb už nečaká žiaden vážny test (a šanca zabodovať).
Keby sa teraz niekto začal pokúšať o nejaký alternatívny Smer, ktorý by bol zároveň tak trochu „Kontrasmerom“, na politickom rybníčku by do volieb stihol vyvolať asi ešte menšie vlny, ako zatiaľ Kiska. Vládna koalícia bude pokračovať aj bez zmluvy a vláda bude možno práve pre toto všetko pokračovať aj bez pocitu extra spolupatričnosti premiéra a šéfa najsilnejšej strany.