Keby mali byť podstatou krajne pravicových ideológií uniformy či spôsoby pozdravu, tento trik by mal azda šancu na úspech. Takto však problém nikdy nestál. Podstatu týchto hnutí treba hľadať v tom, čomu veria, čo nenávidia a čo sľubujú pre prípad, že by sa dostali k moci.
Podstatné nie sú detaily usporiadania režimu, ale legitimizácia násilia a teroru ako politických nástrojov. Nie je dôležité, že dotyční navonok popierajú historický fakt holokaustu, ale to, že „konečné riešenie“, o ktorom radi tvrdia, že neexistovalo, im vlastne imponuje a neváhali by zapojiť sa. Bez ohľadu na identitu obetí, pretože tá tiež nie je podstatná.
Všetko sú to len meniace sa rekvizity, ktoré by nikoho nemali pomýliť. Tak, ako je možné stretnúť i poľských či ruských neonacistov, nehanebne opľúvajúcich pamiatku svojich vlastných prarodičov, ich dnešnými obeťami sa môžu stať niekdajší obľúbenci „pravého“ nacizmu a fašizmu.
Práve tak, ako nie sú podstatné meniace sa rekvizity rovnakého zla, podstatná nie je ani presná podoba jeho náprotivku. Ľudia, ktorí povstali proti nacizmu a fašizmu v roku 1944, mali napríklad svoje predstavy o spoločnosti a politike hodiace sa do roku 1944. Niekedy dokonca také, aké dnes z rôznych dôvodov vyhlasujeme za nevhodné či neprijateľné.
Slovenské národné povstanie nebolo hocijakou historickou udalosťou. Bola to príležitosť, ktorú jeden malý národ využil na to, aby ukázal, že nemieni donekonečna len tak plávať s prúdom, ktorý mu určili iní, že svoju historickú rieku si chce vyberať sám.
Dobové reálie nás však nemôžu odstrihnúť od vtedajších hrdinov, práve tak, ako neodstrihnú vtedajších zradcov a podliakov od ich dnešných duchovných potomkov. Slovenské národné povstanie nebolo hocijakou historickou udalosťou. Bola to príležitosť, ktorú jeden malý národ využil na to, aby ukázal, že nemieni donekonečna len tak plávať s prúdom, ktorý mu určili iní, že svoju historickú rieku si chce vyberať sám.
V Povstaní bojovali príslušníci desiatok národov a národností celej Európy. Opäť sa tak ukázalo, že ten, kto sa rozhodne postaviť sa zlu, nemá núdzu o skutočných priateľov. To je o dôvod viac považovať vtedajších hrdinov za vítaných našincov. Nepotrebujú mytológiu, ani okiadzanie tým či oným politikom, tou či onou garnitúrou. Fakt, že prehliadli za fasádu režimu, ktorý sa vydával za stelesnenie „tisícročného sna o štátnosti“ a rozhodli sa potrestať zradu jeho predstaviteľov vyhlásením ozbrojenej neposlušnosti, hovorí za seba výrečne i sám.
Dnešní fašisti a budúci zradcovia nemusia vyzerať rovnako ako vtedajší. Ani ich dnešní odporcovia nemusia pripomínať tých vtedajších. Podstata však zostáva rovnaká. Povstalci z roku 1944 sú našimi súčasníkmi.