Práve 1. septembra totiž uplynulo 80 rokov od vypuknutia druhej svetovej vojny a to je výročie, ktoré má trochu inú príchuť, ako mávajú májové výročia víťazstva nad fašizmom a nacizmom. Zatiaľ čo výročie víťazstva býva príležitosťou pripomenúť si, že zlo nikdy nevíťazí natrvalo, výročie vypuknutia vojny nabáda skôr k úvahám, akú katastrofu je zlo schopné rozpútať ešte pred svojou porážkou. Stačí, aby dobro skrylo hlavu pod vankúš.
Iste, je veľmi lákavé hrať sa s hitlerovským nacizmom hru na „keby“: Keby po skončení prvej svetovej vojny víťazi Nemecku vo Versailles nenadiktovali také ponižujúce a ekonomicky devastujúce podmienky; keby sa mocnosti, zmietané vlastnými problémami uprostred krízy, neboli mlčky prizerali opätovnej militarizácii Nemecka; keby Adolfovi Hitlerovi nedovolili znovu obsadiť Porúrie; keby mu neboli ustupovali v zdanlivých maličkostiach až do veľkého a finálneho ústupu v Mníchove; keby s ním Stalin neuzatvoril agresívny a tak či onak nefunkčný pakt; keby západné štáty od svojich hraníc neodháňali masy utečencov pred nacistickým terorom a genocídou; keby sa spojenci snažili zastaviť či aspoň narušiť mašinériu holokaustu, ešte keď bola v plnom chode…
Výročie vypuknutia vojny nabáda k úvahám, akú katastrofu je zlo schopné rozpútať ešte pred svojou porážkou. Stačí, aby dobro skrylo hlavu pod vankúš.
Problém netkvie v tom, že až dnes vieme všetko to, čo verejnosť v európskych štátoch a svetových mocnostiach nevedela v 20. a 30. rokoch minulého storočia, keď jej politickí a ekonomickí lídri pomáhali dláždiť cestu k apokalypse. Problém tkvie v tom, že my to všetko dobre vieme, a predsa sa často správame, akoby sme o tom nikdy neboli počuli. Akoby nás história nemala čo naučiť. Svet je militarizovaný tak, ako sa o tom diktátorom polovice minulého storočia ani nesnívalo.
Vlády aspoň v západnom svete sú zväčša zvolené demokraticky, ani to však ešte neznamená, že sú to všetko demokratické vlády. Rinčanie zbraňami všade, kam sa len pozrieme. Svet je nervózny, ako nebol už dávno.
Skutočné globálne hrozby, akou je klimatická zmena, pritom ignorujeme ako niekto, kto je taký rozmaznaný blahobytom, že nie je ochotný urobiť ani len tých pár potrebných krokov smerom od smrteľného ohrozenia kamsi do bezpečia. Od svojich hraníc zato panicky a agresívne odháňame nešťastníkov, ktorým (aj) klimatická zmena urobila zo života peklo ako prvým. Napriek tomu, že ich vlastná uhlíková stopa je neporovnateľne nižšia ako tá naša.
Na trvalo udržateľný rast – onen ekonomický svätý grál dnešnej politiky – by ste pre začiatok potrebovali nekonečné zdroje. Čo nám chýba na dosiahnutie trvalo udržateľného mieru? O tom sa treba rozprávať aj s našimi deťmi. My v ich očiach totiž nebudeme mať ospravedlnenie, aké mohli mať minulé generácie v našich. My už dobre vieme, kam to všetko vedie.