Cholesterol symbolizuje nestriedmosť. Mnohí si myslia, že diplomati denne konzumujú langusty, ustrice či kačaciu pečeň, navyše na cudzí účet a v pracovnom čase. Všetko je však inak. Recepcie síce zostávajú súčasťou diplomatického života, ale sú kulinárne čoraz chudobnejšie. To, že práve tie solventné štáty bývajú najmenej pohostinné, asi nikoho neprekvapí. Radšej zainvestujú hoci do korupcie v Afrike – tam je vyššia návratnosť. Čoraz vtieravejší je fast food, lenže ten diplomacii nesvedčí: jedenie býva iba kulisou pre vecný rozhovor, a k tomu nepatrí kečup ani majonéza.
Alkohol, predovšetkým víno, zaviedli do diplomatického prostredia určite Francúzi. Pre krajinu galského kohúta zostáva významným exportným artiklom, ktorý bude spoľahlivý vždy. Kedysi diplomati otvárali dvere vinárom, dnes sú kvalitné vína hrdosťou diplomacie. Alkohol sa však často asociuje s rozviazanými jazykmi, familiárnou či inak spoločensky nevhodnou komunikáciou. Nič nie je diplomatom vzdialenejšie: sú až nadmieru opatrní v slovnom prejave, ich ústami hovorí štát a oni často nevedia, čo si štát naozaj myslí, ale musia to vyjadriť spôsobom zrozumiteľným pre partnera.
Diplomatický protokol, ako súbor pravidiel pre styk s predstaviteľmi iných štátov, je nielenže užitočný, ale doslova nevyhnutný. Nejde len o preukazovanie medzinárodných zdvorilostí a obstarožný ceremoniál. Protokol usmerňuje všetkých, ako sa majú správať, aby dôstojnosť štátu a partnera neutrpela. Pretože štáty a ich predstavitelia sú síce hrubokožci, ale precitlivení na určitých miestach.
Skutočnosť býva často iná ako predstavy o nej. Navyše nová doba prináša pre diplomaciu nové starosti či prehlbuje staré. Príliš sebavedomí politici, príliš povrchné médiá, príliš šporovliví ministri financií – to sú reálnejšie zdroje komplikácií ako oná tradičná triáda. Americký fejtonista Art Buchwald k nim pred časom priradil ďalšiu: „Naša zahraničná politika používa diplomaciu len vtedy, keď už vyskúšala všetky ostatné možnosti.“