Otázkou by skôr mohlo byť, kedy presne Harabin v ostatných dvadsiatich rokoch nebol politickou persónou. A možno ešte s podotázkou, ako je možné, že mu to na rôznych postoch v justícii, ktorá si aspoň na papieri potrpí na nezávislosť, len tak prechádzalo.
Nie je potrebné zvlášť sa na tomto mieste rozpisovať, prečo by jeho návrat na čelo Najvyššieho súdu znamenal ak aj nie rovno rázny obrat čelom vzad, potom dozaista nie pokrok. Stačí pripomenúť, že keď pred piatimi rokmi opúšťal tento post ostatný raz, slovenská justícia pripomínala skôr otvorenú ranu, ako strážkyňu a garanciu právneho štátu.
Súdne prieťahy na preťažených súdoch sa stávali legendárnymi. Súdy bývali preťažené aj preto, pretože personálna politika v slovenskej justícii sa menej riadila potrebami justície a viac vzťahmi medzi najmocnejším mužom a ostatnými sudcami. Aj preto sa potom stávalo, že niektorí sudcovia a sudkyne nerobili to, v čom boli dobrí a tam, kde bolo treba.
Čo by sa na tom asi bolo zmenilo, keby sa na tú istú stoličku posadil po tretí raz? Alebo inak: čo by sa na tom všetkom asi bolo zmenilo k lepšiemu?
Základnou emóciou však dnes nemôže byť úľava, že Najvyšší súd bude tentoraz ušetrený jednej traumatizujúcej kandidatúry, ani nehovoriac o teoretickej možnosti, že by mohla byť azda aj úspešná… Základným bodom programu by malo byť Harabinovo uisťovanie, že sa vraj nemieni pozerať z ústrania, „ako politická kasta zrádza našu vlasť“ a skoro oznámi kroky „ako nastoliť poriadok“.
Nie je zločinom „iba“ byť zlý, alebo byť pomstychtivý. Zločinom je ventilovať to cez verejný úrad.
Nie je zločinom „iba“ byť zlý, alebo byť pomstychtivý. Zločinom by bolo, keby niekto zneužíval verejný úrad na to, aby ventiloval svoju zlobu a prenasledoval svojich domnelých či ozajstných oponentov. Už samotné rozvíjanie a šírenie košatých konšpiračných teórií, ktoré má vyústiť do nejakého „nastolenia poriadku“ nemožno potom vnímať inak, než ako istý druh nebezpečného vyhrážania.
Na Slovensku sa veľa hovorí o hrozbe extrémizmu a veľa sa dumá o jeho možných príčinách. Tu však stojíme pred jeho sofistikovanejšou podobou: nemusíte veriť v nejaké rasové či iné nenávistné ideológie a teórie. Stačí, keď vás premkýna neadresná, ale všeobjímajúca túžba po pomste. Za čo? Za čokoľvek. Na kom? Na tom, kto bude po ruke. Áno, je to agresívne a primitívne, ale práve takýto spoločný menovateľ spojí viac ľudí, ako nejaké konkrétne fantazmagórie pohrobkov slovenského ľudáctva.
Laikovi neprislúcha hodnotiť, či je niekto formálne schopným sudcom. Pri hodnotení, či chceme niekoho vidieť na nejakej kandidačnej listine do parlamentných volieb, sme však všetci rovnakí laici, alebo rovnakí odborníci. Zloba a túžba po pomste sú smrteľne nebezpeční politickí poradcovia.