Niet dôvodu pochybovať o tom, že Robert Fico tomu rozumie veľmi dobre. Dá sa teda predpokladať, že keď nadbieha obľúbenému tvrdeniu extrémistov, že kadejaký rasistický chudák je vlastne mučeník za pravdu, robí to vedome a úmyselne.
Fico totiž nepovedal napríklad to, že súdny výrok Milanovi Mazurekovi podľa neho politicky pomôže, ale jeho výroky na adresu Rómov boli naozaj neprijateľné. Nie. Podľa štvrtkových slov šéfa Smeru boli výroky, ktoré súd kvalifikoval ako hanlivé a rasistické, vlastne pravdivé. Fašisti si jeho slová o tom, že keď niekoho popravíte za pravdu, urobíte z neho martýra, v súvislosti s potrestaním Mazureka nijako inak nevyložia.
A to je už iná káva. Tu už nemudrujeme na tému hranice slobody prejavu ani nedebatujeme o večnej dileme, či zákonným potláčaním extrémistov nenahrávame ich propagande.
Naozaj si máme myslieť, že JUDr. Fico netuší, aký rozdiel je medzi rečami doma na pohovke a verejnými prejavmi? To je ťažko uveriteľné.
Argument, že Mazurek do éteru iba vypustil veci, pod ktoré by sa vraj podpísala väčšina návštevníkov slovenských krčiem, nehovorí nič o ich pravdivosti či oprávnenosti. Ani hypotetická možnosť, že by sa rasistickými drístami stotožňovalo plných sto percent osadenstiev nalievarní, neznamená, že to nie sú stále len rasistické drísty.
Predseda Smeru dodatočne vysvetľuje, že mu ide len o pokrytectvo v tom, keď vraj počúvate „tie najradikálnejšie vyjadrenia“ v debate doma v rodine, „a potom sa zrazu zapne kamera, červené svetlo, a ľudia stratia svoj zmysel pre odvahu a názory a sú pokryteckí.“ Naozaj si máme myslieť, že JUDr. Fico netuší, aký rozdiel je medzi rečami doma na pohovke a verejnými prejavmi? To je ťažko uveriteľné. Uveriteľnejšie je myslieť si, že predseda Smeru verejne nadbieha rétorike extrémistov, ktorí tiež o sebe radi tvrdia, že sú len úprimní, lebo veď len hovoria to, čo si iní myslia. A to je to naozajstné pokrytectvo.
Pravda, našťastie, nikdy nezávisela od toho, koľko ľudí jej verí či neverí a nekvákať na verejnosti nahlas nehoráznosti, ktoré iní prípadne ventilujú iba v súkromí, nemusí byť nedostatkom odvahy, ako skôr známkou mentálnej vyspelosti. Isteže. Nejde tu o kotlebovcov, ide o ich voličov. Lenže ide aj o to, za akú cenu. S voličmi získavanými za takúto cenu sa na sociálnu demokraciu nehrá v Európe nik.
Keď chce predseda strany, ktorá si chce hovoriť sociálnodemokratická, obhajovať „úprimnosť“ a „odvahu“ vo verejnom živote kritizovaním súdu, ktorý podľa zákona potrestal nejakého rasistu, a kritizovať pokrytectvo spoločnosti tvrdením, že veď aj ostatní sú rasisti, je čosi v dramatickom neporiadku. S predsedom, a ak sa nik zo spolustraníkov neozve dostatočne nahlas, aj so stranou.