Prímeria podpísané krvou

01.11.2019 10:00

Vojny sa nezačínajú a ani sa nekončia zo dňa na deň. „Vojna prichádza vždy dlho pred začiatkom predstavenia, vstupuje bočným vchodom a trpezlivo vyčkáva v tmavej predizbe.“ (Iľja Erenburg)

Koniec vojny pripomína tlejúce zhorenisko, ktoré páli ešte dlho po tom, čo dohasnú plamene. Ale ľudská pamäť si žiada, aby sa k dejinným udalostiam priradili dátumy. Preto sa za začiatok prvej svetovej vojny považuje 28. júl 1914, keď Rakúsko-Uhorsko vyhlásilo vojnu Srbsku, a za jej koniec 11. november 1918, keď Francúzsko a Nemecko podpísali prímerie.

Lenže problém spočíva v tom, že vojny bývajú nie o dátumoch, ale o žití a umieraní. A že pripomínanie si udalostí tej prvej svetovej je stále menej o minulosti a čoraz viac o súčasnosti. Na prvý pohľad to má zmysel: z vtedajších úhlavných nepriateľov sú dnes spojenci, rany sa zahojili, hoci jazvy zostávajú. Národy aj štáty chcú hľadieť dopredu, stále silnejšie je nutkanie zabudnúť, kto útočil a kto sa bránil. Však všetci tí civilisti, muži aj chlapci, ktorých násilím navliekli do drsných uniforiem a prikázali im zabíjať sebe podobných, boli vlastne obeťami…

Ale niečo mi tu neštimuje. Predsa nik súdny nebude tvrdiť, že rozdiel medzi vrahom a jeho obeťou sa po sto rokoch zahladí. Stále zostáva priepasť medzi tými, čo zahynuli pri obrane svojej otcovizne či jej hodnôt – a tými, čo prišli s mečom na cudzie. Alebo boli naozaj všetci rovnakí? Použiť túto logiku by znamenalo, že zneuznávame obetu tých, ktorí preliali krv nie z donútenia, ale z vlastenectva. Áno, vojna je vždy zložitý spletenec príčin i dôsledkov, no komemorácie vojnových dátumov strácajú historický aj národný význam, ak zabudneme, kto a za čo sa obetoval. Vojnové výročia nie sú Dušičky.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Iľja Erenburg #1. svetová vojna
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku